Veľký príbeh malých obcí (Slovenské národné povstanie 1944)

Čas beží , spomienky pamätníkov sa strácajú v nedohľadne a preto Vám chceme spolu s poslednými svedkami vyrozprávať príbeh ktorý sa písal v 20. storočí, v dobe keď muži, ženy, starci ba aj malé deti pociťovali krutosť vojny a sami nevedeli čo ich čaká a neminie. Písal sa rok 1944, malá dedinka – dva rady domov učupených popri ceste a potoku, sa zrazu premenili na udalosťami nabitý kúsok Malej Fatry.

Turiec oplotený horami zo všetkých strán dobre vyhovoval pre partizánsku činnosť a pre diverzné akcie. V rámci rozmiestňovania partizánov v máji 1944 prišla do Kantorskej doliny 12-členná skupina partizánov. Odišli pod holé nebo, za stanovište si v hustých lesných húštinách našli dobré miesto pre vybudovanie zemľanky, zamaskovali ju a pokračovali v rozširovaní partizánskeho hnutia v Turci. Život partizánov v Kantorskej doline fungoval tak ako im podmienky umožňovali. Jedálniček spočíval zväčša z guľášov, prilepšovali si aj zverinou, veď predsa nebola núdza lapiť mladého diviaka alebo urasteného jeleňa. Počas mája sa skupina rozrástla na partizánsky oddiel so 68 členmi. Ženy z dediny, ktoré boli informované a požiadané, dobrovoľne prali bielizeň, obšívali šatstvo. Navonok sa tvárili, že pomáhajú miestnym drevorubačom no pravda bola uložená v tajnosti. V skutočnosti pomáhali partizánom aj za cenu vlastného života.

Mesiace utekali, život na dedine pokračoval a ľudia začali šípiť čo sa deje v horách Kantorskej doliny. Čím dni, týždne pribúdali, cesty, ktoré viedli do Sklabine boli rušnejšie, vyťaženejšie. Premiestňovanie partizánov prebiehalo uspokojivo. Ľudom čoraz častejšie sa vrývalo do pamäti obraz tvárí ktoré doposiaľ nevideli a s údivom pozorovali čo sa len dialo. So spomienkami na partizánov, ktoré jej zostali dodnes, sa podelila aj pani Kološtová zo Sklabine ktorá nám prezradila: ,,Boli to mladí, šarmantní, nekonfliktní ľudia. Ako malá, veľmi malá, vnímala detskými očami atmosféru ktorá panovala: ,,Ráno sa holili v miestnom potoku a ako som ich zazrela, pocítila som k nim sympatiu . Boli tu Rusi, Francúzi, Slováci. Nerozprávali sme sa s nimi no stačilo nám okom na nich pozrieť a videli sme že pri nich sa nemusíme báť. Vyžarovali neskutočný kľud, pokoj a rozvahu.”

Od 21. augusta 1944 bola Sklabiňa už Česko-slovensko. Vyše 300 partizánov vstúpilo do dediny a na dome horných Samčíkovcov slávnostne zaviala Československá zástava. Partizáni sa ubytovali po humnách, sýpkach.

Revolučne naladení Sklabinčania boli jednotní a partizánom pomáhali. „Partizánom sa verilo, veď bojovali za dobrú vec .” Azda nikomu nenapadlo, že pomoc sa im raz vypomstí…

Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské Národné Povstanie, ako odozva na nemeckú agresiu. Po vypuknutí povstania, partizánske hliadky kontrolovali každé auto, ktoré išlo do Sklabine, každého, kto sa pokúšal prešmyknúť medzi Sklabinčanov. Navôkol zelené lúky, lesy, hory a uprostred malej dedinky stojí dom na ktorom viala Československá trikolóra. Denno denne sa obetovali Slováci, Francúzi Srbi, Sovieti…za naše malé Slovensko ,aby bolo vymanené z pod nemeckých pazúrov na bojiskách v Strečnianskeho priesmyku, v Slovenskom Pravne a keď Nemci postúpili, tak na pozičných bojoch pri Martine.

Na vzdory všetkého, pre bežného Sklabinčana bola aj tak vtedy prvoradá práca a obživa. Politika bola pre nich ešte tabu. Vedelo sa len to, čo človek videl okolo seba. O budúcnosti človek nerozmýšľal. Ľudom neostávalo nič iné len prijať neistotu zajtrajška a vysporiadať sa s okolnosťami. Rodičia sa snažili deti uchrániť pred trápením a obavami. „Postupne sme si všimli, že niečo sa tu deje, čo bolí našich rodičov a teda aj nás.“ Deti často bývali priamymi svedkami hrôz vojny. Dvanásťročný Michal Kučera so strachom v očiach videl, ako zradcovi partizánov roztrhol granát lebku. Pre malého chlapca to bolo ako zo zlého sna.

Čo chvíla sa začali tie najtragickejšie udalosti. Povstalci ustupovali a Nemci si začali vykonávať svoju „službu Slovensku“. Občania Sklabine a Sklabinského Podzámku zaplatili veľmi krvavú daň za pomoc „banditom“. 29.9. 1944 bolo nemecké družstvo vyslané na prieskum do Kantorskej doliny. Medzi Sklabiňou a Sklabinským Podzámkom sa stretlo s partizánskou hliadkou. Konflikt vyústil do smrti jedného Nemca a jedného zranili. Partizánsky veliteľ nariadil pre Podzámčanov okamžitú evakuáciu – útek do hôr. Inak im hrozilo, podľa nemeckých smerníc o likvidovaní banditov zajatie alebo vyvraždenie celej obce.

Nasledujúci deň obsadili Nemci Podzámok a spustili paľbu. Keď vstúpili do dediny, zistili, že je vyprázdnená. Dedinu začali rabovať a i strieľať domáce zvieratá. Po pustošení začali do okien domov hádzať zápalne granáty. Drevená dedina zhorela do tla. Ostalo len pár múrov a pivníc.

Či sa ešte dosť nevybúrili? Medzi tým bola obkľúčená aj Sklabiňa. Nemci , ktorí išli z Podzámku vstúpili do Sklabine. „Komm, komm!“- agresívne kričali .Brali všetkých , kto bol na dvore, ten musel ísť. Niektorí videli svojho otca, brata, syna naposledy. S bodákmi opretými na rebrách sa presunuli do stredu dediny. Ženy pustili a muži sa vydali na švorkilometrový peší pochod do susednej obce Diaková. Tam ich spisovali. Deti a starých ľudí púšťali. Utekali do Sklabine čo im nohy stačili. ,,Nemci to využili ako príležitosť k zábave. Z guľometného hniezda na nás mierili a my sme skákali sťa zajace“, spomína pán Kološta vtedy ako 13 ročný chlapec.

Len tri dni po tom, čo sa Sklabinčania vrátili z evakuácie v horách domov, bolo zo Sklabine odvlečených 144 občanov. Pre odvlečených nasledoval pobyt v provizórnom väzení v Martine. Malé miestnosti v pivnici, s vydýchaným vzduchom, kde ani zápalka nevzbĺkla.

U Zurianov ostalo päť sestier s mamou bez otca. ,,Raz som ho bola pozrieť. Tí chlapi chudáci sa rútili do oblokov, keď videli svojich. Ja som mu zobrala chleba s maslom, od tých čias som ho nevidela….Až potom v truhle.“ zármutkom dodáva, vtedy 13-ročná, Elena Zurianová.

Po potlačení povstania sa pomery zmenili. Dedina už neznela tým optimizmom, odvahou a odhodlanosťou. Ostala bez mužskej sily. Ľudia sa museli zomknúť ešte viac a pomáhať si navzájom. So sklonenými hlavami sa prizerali nemeckej okupácii. No ich povaha sa nezaprela a tajne, v kútiku svojej duše dúfali, že Slovák na Slovensku bude pánom ,ale hlavne, že ich rodina sa predsa vráti domov. Mamy stonali a v myšlienkach dumali čo si len počnú. ,,Stále sme sa snažili vyhnúť styku s nemcami. Večer sme sa báli vychádzať. Pociťovali strach, lebo aj tá najmenšia zámienka mohla vyústiť do konfliktu.

Nemci sa ubytovávali u občanov v Sklabini či sa im to páčilo či nie. Medzi ľuďmi a Nemcami panovala vzájomná ignorácia, nejavili záujem o žiadnu spoluprácu a komunikáciu.

Sami Nemci vedeli, že tu nepatria. Neboli doma. Aj ich, doma čakali rodiny, s deťmi a túžili kedy vojna skončí a bude všetko zasa fungovať tak ako pred tým. Pani Majerčíková má s Nemcom aj pozitívny zážitok. S bratom na jeseň pílili drevo, čo ich otec už nestihol. Nemec videl mamku ísť s mliekom do drevárne, zháčil sa, že asi komu to bude. Už aj bežal do dvora no keď tam zbadal dve deti, ako sa pasujú s drevom a mamku ktorá im priniesla za pohár mlieka, vyzliekol kabát a už aj napíli kôpku. Potom vytiahol fotku a slza sa mu zaleskla v oku. Mame povedal: ,,Aj ja mám také deti ako sú oni. Musel som narukovať, či som chcel, či nechcel.“

 

3. októbra nastal šok. Na dedinských stĺpoch sa objavil „krvavý“ plagát. Plagát oznamoval „odstrelenie podľa štatária“ štyridsiatich ôsmych osôb, medzi nimi aj 20-tich občanov Sklabine. Nedá sa slovami opísať hrôza, ktorú zažili rodiny zastrelených. Ostali navždy bez hlavy rodiny. Synom sa stratil ich vzor- otec, ktorý im mal predať všetky svoje vedomosti a skúsenosti. Nikto nevedel, kde boli zavraždení a na začiatok boli aspoň ušetrení od faktu, akým spôsobom zahynuli. Ako sa ukázalo muži boli sadisticky mučení, strieľaní a niektorí aj zaživa pochovávaní. Ostatní, ktorí si vydýchli, keď nenašli svojho na zozname, mĺkvo čakali, či sa ich syn, otec, vnuk vráti domov.

Po oslobodení a nájdeni hrobov prebehla ich exhumácia. Rodiny sedeli na tráve a čakali na vytiahnutie ich blízkych. Všetci boli zahalení v čiernom. Okolím sa šíril nárek žien. Zo zeme boli vyťahované zohavené telá, povykladané na lúku. Rodina si ich mala identifikovať. Až vtedy zistili akou smrťou zomreli. ,,Otec mal vystrelené oko“…dovolí nám nahliadnuť do tragických spomienok pamätníčka Elena Zurianová.

11. apríl sa vryl do pamäti každému Sklabinčanovi. Práve v ten šťastný deň nepršalo, ale svietilo priam letné slnko. Zasvietilo aj do pivnice, kde vtedy spali Zurianovci. Spali na zemiakoch a burgyniach. Ten okamih si pamätajú ako dnes. Ráno vyšli pred tú pivnicu a dívali sa. Videli už slobodnú zem. Otcovia chlapcov, čo sa skrývali pred Nemcami v horách sa vybrali do doliny, ktorou sa ozývalo: ,,chlapci, poďte domov, už je dobre, už je mier!“ U Majerčíkovcov bol zvyk piecť chlieb len v sobotu. No v ten deň bol chlieb napečený a nebola sobota. Ten chlieb bol napečený pre osloboditeľské vojsko, aby im mohli vyjadriť aspoň kúsok vďaky.

Nemci už predtým začali cítiť, že Rusi sú na blízku. Nekládli odpor a z večera na ráno sa zbalili a ustúpili. Ticho, nenápadne, bez agresie. Izby, v ktorých boli ubytovaní boli ráno prázdné. Odišli bez pozdravu.

Kantorská dolina, Sklabinský Podzámok a Sklabiňa sa pri rozprávaní nedajú od seba oddeliť. Navždy budú spojené tragickými udalosťami, ktoré by nám mohli vyrozprávať pomaly už len hory, lesy , ako nemí svedkovia toho, na čo sa nemá zabudnúť . Je dôležité si pripomenúť statočnosť, odvahu a nasadenie ktorú počas vojny ľudia preukazovali v podmienkach, ktoré si my môžeme len ťažko predstaviť. Nezabúdajme, vážme si to a s úctou obdivujme …

Zdroje:

Giač, Michal : Turčianske obce v odboji (1939-1945). Martin: Osveta, 1989. 344 s. ISBN 80-217-0050-5

Lobík, Ján : Spomienky na SNP v Turci. Martin: Neografia, 1994. 156 s. ISBN 80-85186-60-8

Kronika obce Sklabiňa

Autentické výpovede pamätníkov

Galerie
Autori projektu: napravo sl. Perinajová, naľavo Fojtík, a pamätníci manželiaNezdobovci rok:2014 Mapka Turca s označenými miestami , ktoré sú spomínane v príbehu. Zdroj : Mapa : TURIEC perla Západných Karpát
Kantorská dolina. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79 Partizáni v Sklabini. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79
Mekka partizánov v Turci- Kantorská dolina. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79 Pohľad na Sklabiňu počas SNP. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79
Identifikované telo otca Eleny Zurianovej po exhumácii na bukovinách na jar 1945. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79 Situačná mapka - rozmiestnenie partizánskch základní 1944. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79
Partizáni v Sklabini pri muničnom sklade 1944. Zdroj Sklabinský Podzámok pred vypálenim 30.9. 1944. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79 Sklabinský Podzámok pred vypálenim dňa 30.9. 1944. Zdroj : Keveš, Ján: SNP a Turiec. Martin: Osveta, 1979. 216.s ISBN 70-085-79
Sklabiňa , Sklabinský Podzámok, Kantorská dolina

Sklabiňa a Sklabinský Podzámok sú obce od seba vzdialené 2 km. Ležia v Turci. Prvá písomná zmienka o Sklabini sa datuje z roku 1242. História Podzámku sa začala nanovo písať po vypálení v roku 1944, a práve, dejiny sa tu najrýchlejšie odvíjali po roku 1943 v súvislosti so Slovenským Národným Povstaním. Sklabiňa je síce od okresného mesta Martin vzdialená len 9 kilometrov, Podzámok 13 , ale ich poloha na úpätí Malej Fatry poskytla výborné podmienky pre rozvoj partizánskeho hnutia. Tieto obce sú zo všetkých strán obklopené kopcami . Zo západu sú to len malé vŕšky, ale aj tie ich dokázali skryť, z východu Malá Fatra. Do Sklabinského Podzámku ústi Kanstorská dolina a do Sklabine -Sklabinská dolina. Tamojšie lesy poskytli útočisko slovenským, srbským, ruským partizánom, ktorí sem zosadali ako parašutisti. Francúzi sem prichádzali, ako utečenci zo zajateckých táborov. V súčasnosti partizánska história týchto obcí upadá do zabudnutia a preto Vás s ňou chceme oboznámiť.

Tento dom sa počas SNP premenil na partizánsku nemocnicu.(fotené 2014) Dom , v ktorom žil počas SNP predseda revolučného národného výboru Juraj Majerčík.
V tomto dome bolo počas SNP  sídlo 1. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika (fotené 2014) Dom v Sklabini  v ktorom bolo sídlo 2. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika (fotené 2014)