Bez hriechu do pekla

Písal sa rok 1931. 11. marca sa v Lednických Rovniach v okrese Púchov narodil Alfréd Kardoš. Pochádzal z početnej rodiny. Starí rodičia z matkinej strany sa volali Rozália a Janko Jankovičovci. Mali desať detí. Starí rodičia z otcovej strany Ondrej a Mária Kardošovci žili pri Považskej Bystrici. Starého otca Ondreja považovali za kulaka. Rodičia pána Kardoša, Viktor a Mária boli súkromníci. Otec bol obchodník a matka pracovala v domácnosti. Rodičia ho viedli k pracovitosti, zodpovednosti a láske k bohu. Jeho otec chcel, aby vyštudoval a stal sa z neho vzdelaný človek. Po skončení ľudovej školy nastúpil v roku 1941 na Piaristické gymnázium v Trenčíne. Keďže nemohol dochádzať, pretože škola bola dosť ďaleko, ubytoval sa u piaristov. Bývalo tu okolo 800 študentov, medzi ktorými si našiel veľa priateľov. Mimoriadne si vážili profesora Verčeka, ktorý vyučoval slovenský jazyk a dejiny, riaditeľa, milého a štedrého doktora Churu, triedneho profesora Janka Homolu a profesora Hatalu, ktorý učil Alfréda prírodné vedy. Popri štúdiu mohol pod láskavým vedením svojich profesorov zmysluplne využiť aj voľný čas. Spoločné výstupy na Gerlach, či Lomnický štít si nesmierne cenil. Mal možnosť navštíviť aj katolícke kláštory v Španielsku, Taliansku a Portugalsku v rámci výmenných študentských pobytov. V roku 1939 začala druhá svetová vojna, ktorú Alfréd ako chlapec až tak nevnímal. Ale po vojne v roku 1945 nastalo horšie obdobie k moci sa dostala komunistická strana, ktorá prenasledovala tzv. triednych nepriateľov aj kvôli ich svetonázoru a v roku 1948 sa prenasledovanie dotklo všetkých študentov, aj Alfréda, ktorý bol práve v oktáve tesne pred maturitou. Komunisti mu nedovolili v riadnom termíne zmaturovať. Nakoniec sa mu to podarilo až na jeseň. Maturoval zo 4 predmetov: matematiky, fyziky, slovenčiny a nemčiny. Nastali však problémy s prijatím na vysokú školu jednak kvôli posudku a aj miesta boli obsadené, keďže v tom čase už prebehli zápisy na vysokú školu. Alfréd mal však veľké šťastie, že mal veľmi dobrých priateľov. Odporučili mu skontaktovať sa s pánom biskupom Dr. Eduardom Neczeikom, ktorý pôsobil v Nitre. Skutočne mu aj pomohol nastúpiť na Univerzitu J. A. Komenského v Bratislave. Študoval tu štyri roky na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte. Na univerzite boli študenti neustále sledovaní a rôzne obmedzovaní už kvôli ich svetonázoru. Alfréd Kardoš sa ilegálne dostal aj do Vatikánu a stretol sa s pápežom Piom XII. Vo Vatikáne sa cítil veľmi dobre a sväté omše, na ktorých sa zúčastnil, ho zaujali. Mal možnosť zostať tu študovať ako mnohí iní, ale vrátil sa domov. Vedel, že ho potrebujú rodičia. Na fakulte i kňazskom seminári iskrilo napätie medzi klerikmi a ich prorežimne orientovanými predstavenými. Svedčí o tom dokument, v ktorom boli zostavené smernice pre kádrovanie poslucháčov bohosloveckých fakúlt. Slovenský úrad pre veci cirkevné na základe štátnej legislatívy oficiálne považoval bohosloveckú fakultu za svoju zložku, nad ktorou mal bdieť ako „dozorný orgán“ zabezpečujúci výchovu študentov oddaných ľudovodemokratickému režimu. Podľa tejto smernice mali byť preverované pôvod a postoje budúcich bohoslovcov. Museli konštatovať existenciu dvoch skupín, „pokrokových“ a „konzervatívnych“ seminaristov. Podnet na zásah proti odbojným bohoslovcom dal ich najkontroverznejší profesor Jozef Straka. 18. mája 1953 o pol druhej popoludní prišli nečakane ôsmi policajti zo štátnej bezpečnosti pre dvadsaťdva ročného štvrtáka Alfréda Kardoša a jeho spolupáchateľov Františka Moncmana, Jozefa Šulgana, Pavla Tótha a Ladislava Justa. V tom čase mal byť vysvätený za kňaza. Do vysviacky mu chýbalo len šesť dní. Zhabali mu písomnosti, ktoré nakoniec použili proti nemu ako dôkazový materiál. Alfréda vinili z poburovania voči republike, z rozmnožovania ostro protikomunistickej knihy Hmota sa búri, ktorú odovzdal spolupáchateľovi Šulganovi za účelom rozmnožovania a držania, a ilegálneho pašovania pastierskeho listu pápeža Pia XII., vraj ohováračného voči vláde i zriadeniu. Alfréd bol podozrivý aj preto, že raz požiadal obvineného Pavla Tótha, aby zaniesol jeho rodičom kufrík s korešpondenciou na okamžité spálenie. Okrem toho v decembri 1952 si vypožičal od Moncmana štvavú Encykliku Pia XII. Všetci boli zatknutí a uväznení v Justičnom paláci v Bratislave. Zatknutého bohoslovca Alfréda a jeho “spolupáchateľov” začali ihneď vypočúvať, častokrát aj neohlásene. Ak nechceli hovoriť, nedali im jesť aj 2 alebo 3 dni, alebo ich zavreli do kobky v podzemí justičného paláca. Pred vypočúvaním sa Alfréd musel vopred naučiť, čo má pri vyšetrovaní povedať. Ak odmietol, komunisti ho k tomu tvrdým spôsobom donucovali. Bili ho po rukách, chrbte, pod nechty mu pichali ihly, vydierali ho neľudskými spôsobmi. Pri vyšetrovaní ho často bili aj po tvári, keď neodpovedal, ako si to oni želali. Dokonca mu vyrazili aj zuby, keď nechcel podpísať zápisnicu. Veľakrát nedostal stravu. V noci musel spať pod svetlom, ktorým mu dozorcovia svietili do tváre. Nesmel mať ruky pod dekou, dozorcovia ich museli vidieť. Tam sa Alfréd naučil spávať na bruchu. Ruky mal vždy pod hlavou, aby ho v noci nebudili, čo dosť často robievali niekedy aj z dlhej chvíle. Po polročnom vypočúvaní Alfréda a ostatných obžalovaných vzniesol bratislavský krajský prokurátor Eduard Srneček obžalobu. Podľa nej spáchali trestný čin združovania proti republike. Bol odsúdený na niekoľko mesiacov. Keďže Alfréd podstúpil vyše polročnú vyšetrovaciu väzbu, senát po tajnej porade schválil okamžité prepustenie. Miesto prepustenia bol však prevezený na 6 rokov na nútené práce do Jáchymova. Pán Kardoš tu pracoval od roku 1952 do 1959 vo viacerých lágroch. Ako 23 ročný sa dostal do Horného Slávkova. Stretol tu vlastného otca, ktorého sem doviezli po niekoľkomesačnom väznení v koncentračnom tábore v Handlovej. Žiaľ neboli spolu dlho, pretože dozorcovia si všimli, že majú rovnaké mená a tak pána Kardoša preložili zo šachty Barbory 3, 4 na Rovnosť 1, 2. Po príchode bol ostrihaný dohola. Dostal biednu rovnošatu so žltými čiarami, aby bol v teréne lepším terčom, keby chcel utiecť. Alfréd pracoval najskôr v bani. Našťastie vedel po nemecky a zblížil sa so staršími nemeckými dôstojníkmi, ktorí prejavili ľudskosť a naučili ho, ako sa vyvarovať nebezpečenstvu v bani. Sobotu a nedeľu nepoznal. Fáralo sa nepretržite. Alfrédovou prácou bolo strieľanie a „spikovanie“ rudy, ktoré rozbíjal zbíjačkou na plachty, aby bola dostatočne čistá. Po každom fáraní dozorcovia väzňov rátali, pričom museli stáť hodinu, niekedy aj dve v mraze v gumákoch a biednych handrách, ktoré nikdy nestihli uschnúť. Pracovná šichta v otrockom tempe trvala osem hodín. Pri tom všetkom mal veľmi málo jedla. Jeho strava bola podradná, mäso videl málokedy a častokrát páchlo. Zemiaky boli na kope celú zimu aj leto. Niekedy dozorcovia prehádzali celý tábor. Chodili mu kontrolovať aj posteľ a osobné veci, ktoré musel dávať vždy na hromadu. Ak našli nejaké noviny, jedlo alebo niečo z prípravy na tajné sväté omše, nasledovala tzv. korekcia – jáchymovská samotka. Deň v Jáchymove bol naplánovaný až do večera. Alfréd vstával o pol piatej. O šiestej hodine začal fárať. Životu nebezpečná bola najmä práca vo veži smrti, kde sa všetok urán mlel. Bolo tam množstvo rádioaktívneho prachu a trestanci nemali žiadnu ochranu, ba ani lieky. Po fáraní nastal čas na „obed.“ Väzňom ho dávali do hliníkových nádob „ešusov“. Hlavne zemiaky. Mäso dostával iba na lístky. Za splnenie plánu dostával poukážky – tzv. „lágrové peniaze“. Za ne si väčšinou kupoval jedlo. Prítomnosť rádioaktivity spôsobila Alfrédovi aj zdravotné ťažkosti. Začali mu modrieť prsty na nohách, organizmus sa mu zle prekrvoval. Neskôr o ne prišiel kvôli omrzlinám. Keďže strava bola v koncentračných táboroch katastrofálna, odrazilo sa to aj na jeho váhe. Z osemdesiatich piatich kíl mal iba štyridsať. Z Jáchymova sa dostal von až v 60. rokoch, pretože kňazom a katolíckym študentom nebol dovolený odchod ani po vypršaní trestu. Keďže nemal občiansky preukaz, musel tam zostať aj ako civilný zamestnanec a štátna bezpečnosť ho neustále kontrolovala. Po istom čase dostal „pridelenku“ do bane v Handlovej, kde robil asi 3-4 roky a tak ako ostatní baníci, aj on musel chodiť na preventívne prehliadky. Na jednej z nich spoznal obvodného lekára. Bol s ním kedysi na Rovnosti 1. Keď jeho starý priateľ videl, v akom je Alfréd v zlom zdravotnom stave a že váži len 40 kilogramov, navrhol ho na čiastočný invalidný dôchodok. Keď prišiel do nemocnice aj ostatní lekári sa zhrozili nad jeho stavom a navrhli mu plný invalidný dôchodok, ktorý poberal 4 roky. Invalidný dôchodok nebol príliš veľký. Ledva sa z neho uživil, no našťastie mal výhodu. Mal vodičský preukaz a maturitu a to mu pomohlo získať v roku 1968 miesto v autoškole v Prievidzi. Nesmel však nikde prezradiť, že študoval na piaristickom gymnáziu a je hlboko veriaci. Na nešťastie ho aj tak niekto videl, ako chodí do kostola a nahlásil to. Musel odísť z autoškoly a našiel si prácu ako údržbár v škole. Ani tam dlho nepracoval, lebo bol vraj „závadný pre deti“. Napokon išiel pracovať do vojenských lesov, odkiaľ sa mu podarilo dostať naspäť do autoškoly, kde ostal pracovať až do definitívneho odchodu do dôchodku v roku 1992. Nikdy sa neoženil. Nechcel, aby jeho deti vychovával komunistický režim. V roku 1968 mu prvýkrát prišlo predvolanie zo súdu, že sa má dostaviť k rehabilitácii. Keď prišiel do Banskej Bystrice, stretol sa s ďalšími bývalými politickými väzňami, ktorých rehabilitovali. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď mu o mesiac prišlo oznámenie z Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého bol zaviazaný zaplatiť trovy trestného konania v sume 600 Kčs za podaný bezvýsledný návrh na prieskumové konanie. Až na neverejnom zasadnutí dňa 10. 4. 1991 rozhodol Krajský súd v Bratislave o súdnej rehabilitácii. Ako odškodnenie mu priznali 30 Sk- 1 euro mesačne. V roku 1990 založil Alfréd Kardoš Konfederáciu politických väzňov v Prievidzi, ktorej predsedom je dodnes.

Galerie
Protokol o výpovedi z Archívu UPN v Bratislave Rozkaz na zatknutie pána Kardoša z Archívu UPN v Bratislave
Úvodná strana pašovanej Encykliky Pia XI. Pán Kardoš dnes spokojný s jeho vynovenou miestnosťou
Výsledok našej práce po omalovaní a menších úpravách Rozhodli sme sa miestnosť v rámci solidarity trochu upraviť aby sa tam cítil lepšie
V tejto miestnosti sa pán Kardoš stretáva so svojimi priateľmi, ktorí boli taktiež politickými väzňami Miestnosť predsedu Konfederácie politických väzňov (Alfréda Kardoša) v Prievidzi
Rodná obed Alfréda Kardoša (Lednicke Rovne) Návšteva na Rímskokatolickej bohosloveckej fakulte, kde pán Kardoš študoval
Písací stroj, použitý ako dôkazový materiál v prípade Alfréda Kardoša Štúdium spisov v Archíve ÚPN v Bratislave
Fotografia Alfréda Kardoša z archívneho spisu Tabuľa na budove bohosloveckej fakulty v BA
Alfréd Kardoš ( druhý zľava) v kňažskom seminári Alfréd Kardoš (v strede) s priateľom Františkom Janásom a jeho bratom
Jáchymov, Karlovy Vary, ČR

Pán Alfréd Kardoš bol v roku 1952 odsúdený do tábora v Jáchymove. Od roku 1949 tábory začali obývať politickí väzni ako pracovné sily. Bol tu veliteľský barák s kanceláriami a obytnými izbami, strážne veže. Ďalej sa tu nachádzali sklady, kôlne v ktorých sa skladovalo drevo a najtemnejšie časti lágra: samotky a obytné baraky. V obytnom baraku bolo asi desať miestností, v ktorých bývalo v priemere dvadsať muklov (mužov určených k likvidácii). Väzňom komplikovala život najmä zima. Kachle, ktoré sa v izbách nachádzali, sa používali len občas. Väzni pracovali v podstate zdarma. Pritom tieto práce patrili v jáchymovských baniach k najťažším. Tí, ktorí lágrami prešli a mali to šťastie, že prežili, ich nazvali Jáchymovské peklo. Dnes je Jáchymovský pracovný tábor už len skanzenom, kam každoročne prichádzajú bývalí politickí väzni vzdať úctu tým, ktorí tu prišli o život, pár krát si sem prišiel zaspomínať aj pán Kardoš.

Baňa v Jáchymove, kde pracoval pán Kardoš Pohľad na vežu smrti pri spomienkovej návšteve
Pohľad na strážnu vežu v Jáchymove