Ján Manas – zakladatel´ilegálneho skautingu Zlatý orol

Ján Manas sa narodil 31.6. 1931 v Prievidzi. Pochádzal zo šiestich súrodencov. Vyrastal u svojich rodičov neďaleko železničnej stanice Nádražná ulica 309. Jeho otec František bol živnostník – murársky majster a matka Jozefína rod. Gajdová bola v domácnosti. Za Slovenského štátu bol v roku 1941 organizovaný v Hlinkovej mládeži (HM), z ktorej po mesiaci vystúpil. Počas štúdií v Bratislave dochádzal často do Prievidze. Prostredníctvom svojho priateľa klerika Blažeja Duchoňa sa dostal do spoločnosti rímsko-katolíckych kňazov, ktorí viedli politiku proti ľudovo – demokratickému zriadeniu. Konkrétne sa schádzal s kaplánom Štefanom Sámelom, ktorý získaval a organizoval mládež pod titulom skauting, a do tejto organizácie prebral aj Sväz katolíckej mládeže. Najskôr sa aj Ján pridružil k tejto organizácii, kde nadobudol organizačné skúsenosti a ako 17–ročný sa rozhodol založiť v roku 1948 ilegálnu skautskú organizáciu Zlatý orol (ZO). Vytvorili sa viaceré družiny: v Prievidzi, v Novákoch a v roku 1949 aj v Sebedraží. Prievidzskú družinu viedol Ján Manas, bratom radcom v Novákoch bol Martin Hagara a v Sebedraží Viliam Sládek. V roku 1949 vznikla družina v Nitre, viedol ju Marián Wolek, v roku 1950 vo Zvolene. V roku 1948 si Ján Manas podal prihlášku aj do Československého sväzu mládeže(ČSM). V roku 1950 zastával funkciu kultúrneho referenta a predsedu závodnej skupiny ČSM v Prievidzi až do roku 1951. Nie z presvedčenia, ale aby mohol pracovať proti ČSM a brzdiť jej vývoj. Družiny ZO združovali spočiatku len málo členov. Postupne získavali väčší počet mladých ľudí, ktorí v duchu skautingu podnikali výlety, organizovali športové podujatia a trampovali.V krátkom čase začal Manas klásť dôraz na ideologickú stránku činnosti. Organizácia očakávala zánik ľudovo- demokratického zriadenia a vznik Slovenského štátu. Bola roztrieštená na niekoľko menších skupín, ktoré mali názvy ako napr. „Zlatý diabol“, „Čierna dýka“ a na čele týchto skupín bola organizácia ZO, ktorej veliteľom bol Ján Manas. V tom čase začala organizácia so svojimi skupinami prevádzať nepriateľskú činnosť voči vtedajšiemu zriadeniu, ktorá spočívala v tom, že jej členovia sypali do ložísk železničných vozňov piesok, prestrihávali telefónne spoje a rozmnožovali letáky. Štátna bezpečnosť (ŠtB) považovala SZO (ŠtB nazývala organizáciu Slovenský zlatý orol) za organizáciu s protištátnym charakterom, ktorej cieľom bolo oživovať v ilegalite činnosť podobnú činnosti bývalého skautingu so snahou odvádzať slovenskú mládež od jednotnej mládežníckej organizácie Československý zväz mládeže, od budovania socializmu v Československu a oživovať v nej ideológiu Slovenského štátu. Preto postupne likvidovala jednotlivé družiny. „Ako prvú zaistili družinu v Sebedraží pod vedením Viliama Sládeka, ktorá mala 16 členov. Členovia tejto družiny boli aj vyzbrojení. Od roku 1950 sa zdržiavali v bunkroch v okolí Sebedražia, aby bojovali proti komunizmu za samostatný Slovenský štát. Pri ich zaisťovaní došlo v marci 1950 k prestrelke medzi príslušníkmi ŠtB a členmi družiny. Pri tom pravdepodobne zahynul Viliam Sládek, pretože sa stratili všetky stopy po ňom a nie je pravdepodobné, že by sa mu podarilo opustiť republiku. Nebol súdený ani v neprítomnosti. Ostatných členov pochytali a postavili pred súd v Bratislave, kde súdili najťažšie protištátne zločiny“, rozprával pán Hagara.Keďže o spojení Viliama Sládeka a Jána Manasa vedel len Sládek, nedošlo k odhaleniu Manasa a SZO. Načas bola činnosť SZO utlmená, upevňoval sa organizačne, začali sa prísnejšie dodržiavať konšpiračné zásady. SZO pokračoval vo svojej činnosti. Nie však dlho.Novácku skupinu zaistili 25.12 1950. Zatknutí boli Martin Hagara, jeho otec Michal, Arpád Tarnóczy, Vladimír Reiter a Anton Štanga. Boli odhalení pri rozširovaní protištátnych letákov aj vďaka zrade. Otec jedného z nich chcel zachrániť svojho syna, preto udal rozširovateľov letákov ŠtB. V období od 29.12. 1950 do 8.1. 1951 bol zaistený Ján Manas z Prievidze a 13.1. 1951 Marián Wolek v Nitre. Zatkli aj profesora Štefana Sámela.Vyšetrovali ich na ŠtB v Nitre. „Najskôr nás hodinu bili, aby sme zmäkli,“ rozprával pán Hagara. „Nútili nás chodiť kačacím krokom, čiže v drepe, s vystretými rukami. Na nich sme mali kopu kníh. Keď nám padli, znovu nás zbili.“ „Vyvíjali na nás aj psychický nátlak. Priviedli môjho otca a bili ho predo mnou, kým sa nepriznám,“ spomínal ďalej pán Hagara. „No čo som mal robiť?“Po dlhých a ťažkých výsluchoch boli premiestnení 27.4.1951 do Justičného paláca v Bratislave. 18.10.1951 začalo súdne pojednávanie pred senátom štátneho súdu. 19.10.1951 bol vynesený rozsudok pre trestný čin velezrady. Štátny súd v Bratislave odsúdil Martina Hagaru, Antona Štangu a Wila Reitera do väzenia na 1-2 roky. Manas bol 10 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe. Potom bol prepustený, lebo nebolo dokázané, že organizácia ZO bola politická. Po návrate na slobodu na jeseň 1951 však v činnosti pokračoval. Po zatknutí členov skupín z Prievidze, Novák a Nitry ostal na slobode Ján Gregor z Prievidze. V čase, keď bol Manas zaistený, Gregor začal znovu organizovať SZO, ale obmedzil sa len na získavanie nových členov, hlavne z radov študentov, a organizovanie táborov. Po návrate Manasa sa organizácia znovu zaktivizovala. Boli založené nové skupiny v Topoľčanoch, Handlovej, Považskej Bystrici, Bratislave, Trenčíne. Trnave a v Banskej Bystrici.„Neprestal ani vtedy, keď na jeseň v roku 1952 nastúpil vojenskú základnú službu v Čechách. Aj tam založil ilegálnu skautskú organizáciu, členmi boli slovenskí vojaci,“ usmieval sa pán Hagara.V roku 1953 ho pre túto činnosť zatkli a 11.3.1954 bol odsúdený nižším vojenským súdom na 2 roky nútených prác. „Možno by bol obišiel aj s podmienečným trestom, ale on nahlas vykričal, že sa v štáte porušujú zákony a ústava, že ľudia sú pri vypočúvaní mučení. Namiesto toho, aby oni súdili jeho, on odsúdil ich,“ spomína pán Hagara. Trest si odpykával v Jáchymove vo väznici Rovnosť, kde sa zoznámil s básnikom Hieronýmom Mokrohajským, Antonom Srholcom a Brichtom, saleziánskymi študentmi teológie. Dohodli sa, že aj po svojom prepustení na slobodu bude s nimi, menovite s Hieronýmom Mokrohájskym naďalej spolupracovať a udržovať s ním tajné styky. 14.1. 1955 podmienečne prepustili Jána Manasa z Jáchymova z výkonu trestu. Bola mu určená skúšobná doba na tri roky, ale „nepolepšil sa“ . Ihneď po príchode na slobodu zintenzívnil prácu ZO, podporil zakladanie ďaľších skupín a rozšíril ich činnosť. Začal získavať nových členov v Bratislave, Handlovej, v Považskej Bystrici, v Topoľčanoch. Z jeho podnetu bola vytvorená tzv. „ústredná náčelnícka rada“ so sídlom v Prievidzi. Na jej čele stál Ján Manas. Začal vydávať ústredný ilegálny časopis organizácie „Táborák“. Vychádzal spravidla raz do mesiaca v rozsahu 32 strán. Rozmnožoval ho na písacom stroji v piatich až ôsmich výtlačkoch a rozposielal jednotlivým družinám. Časopis sám redigoval a prispieval doňho svojimi článkami, ktoré mali väčšinou výchovný charakter v duchu kresťanskom, protikomunistickom, za ideu slovenskej štátnosti. Prostredníctvom Barbory Srholcovej udržiaval ilegálne spojenie s bývalými spoluväzňami v Jáchymove. Hieroným Mokrohajský posielal Manasovi príspevky do ilegálneho časopisov „Táborák“, Bystrina“a „Perute“. Boli to najmä básne, ktoré skladal vo väzení, zamerané proti vtedajšiemu zriadeniu, i keď často v zastretej forme. Ján Manas vypracoval stanovy organizácie, riadil činnosť jednotlivých družín, organizoval tajné výlety a schôdzky. Pri príležitosti letného tábora na dráhach pri Považskej Bystrici zorganizoval tzv. „vodcovské skúšky“, pri ktorých bol členom skúšobnej komisie. Oboznamoval účastníkov s tým, že SZO bude po prevrate jedinou mládežníckou organizáciou.V čase kontrarevolučného puču v roku 1956 v Maďarsku vystupňoval Manas svoju činnosť a napísal do ilegálneho časopisu Táborák úvodník s názvom „ Také je naše stanovisko“, v ktorom schvaľoval kontrarevolúciu v Maďarsku a odsúdil krvavý zásah sovietskej armády. Vyslovil presvedčenie že „ sloboda je blízko“ a nádej na zvrat pomerov v republike. Vyzval však aj k väčšej opatrnosti. Vydal pokyny, ktorými zrušil písomné spojenie medzi jednotlivými skupinami a ústredím a nariadil iba osobný styk pomocou kuriérov. SZO mal spojenie i so zahraničím, s nórskym, francúzskym a rakúskym skautingom.V novembri 1956 sa dozvedel, že činnosť SZO je prezradená. Štátna bezpečnosť začala zatvárať členov ZO z Prievidze, Topoľčian, Handlovej, Bratislavy a Považskej Bystrice. Ján Manas sa načas vyhol zatknutiu. Ukrýval sa v Podhradí pri Novákoch u svojho známeho Michaloviča, v Handlovej u sesternice Vohlandovej, v Ráztočne, Turčianskych Tepliciach, Turzovke a Ostrave. Často menil miesta úkrytu, aby sťažil pátranie po svojej osobe. Z Ostravy sa mu podaril ilegálne prekročiť československo – poľské hranice. V Poznani si našiel zamestnanie a dal sa do styku s duchovnými, ktorí mu poskytli ubytovanie a stravu. Z Poľska sa snažil nadviazať spojenie s niektorými členmi SZO písomne i telefonicky. Bol však začiatkom januára 1957 poľskými bezpečnostnými orgánmi zatknutý a vrátený do ČSR.26. februára 1957 začal súdny proces so skupinou ilegálnej organizácie SZO. Hlavný obžalovaný bol Ján Manas a ešte deväť osôb. Proces prebiehal verejne, najviac bolo prítomných študentov. Ján Manas bol odsúdený za trestný čin podvracania republiky a trestný čin opustenia republiky na sedem rokov odňatia slobody a tri roky straty občianskych práv. Trest si odpykával opäť v Jáchymove. Stretol sa znovu s Antonom Srholcom a s ďalšími, ktorých tam spoznal už predtým.V januári v roku 1962 bol prepustený. Podľa pána Hagaru bolo už na ňom vidieť, že má podlomené zdravie: „Jeho duch, presvedčenie a odhodlanie bolo veľké, telo však nevládalo. Ťažké podmienky vo väzení a ožiarenie z uránových baní sa podpísali na jeho zdraví.“Rehabilitácie sa nedožil.Zomrel tridsaťosemročný v roku 1969, sklamaný vývojom v Československu a začínajúcou normalizáciou.

Galerie
Odôvodnenie k uloženiu zväzku do archívu - všetky dokumenty pochádzajú z Archívu UPN v Bratislave Pokyny pre pátranie
Správa o prepustení Jána Manasa z roku 1962 Jediná fotografia Jána Manasa
Zápis o výpovedi Záznam o súdnom procese z roku 1957
Záznam o uvalení zaisťovacej väzby na Jána Manasa Ľalia- znak skautingu
Kaplán Štefan Sámel Rozhodnutie o vyhlásení celoštátneho pátrania po Manasovi
Záznam o pobyte v Jáchymove Článok v novinách
Zraz katolíckeho skautingu, ktorého členom bol aj Ján Manas