Neľahký osud Štefana Skladana

Príbeh Štefana IV. Skladana sa začal na jar 12. apríla 1922 v dnes už neexistujúcej dedinke Horné Opatovce, neďaleko mesta Žiar nad Hronom. Pochádzal z početnej rodiny pôvodom zo Sklených Teplíc, z horskej osady Salaš. Starý otec z otcovej strany, Štefan I., odišiel spolu s manželkou, rodenou Ošustovou, a tromi deťmi Zuzanou, Máriou a Štefanom II. do Horných Opatoviec, do časti obce tzv. Sigeť. Bol chovateľom dobytka a oviec, maloroľníkom, ovocinárom a uhliarom. Syn Štefan II. mal v čase, keď rodina opustila Sklené Teplice len 14 rokov. Znášal to veľmi ťažko a ešte dlho potom plakal za tým, čo všetko musel opustiť. V roku 1896 sa oženil s Teréziou Kukučkovou, ktorá pochádzala z obce Lovča. Jej matka umrela veľmi skoro a jej otec Michal pracoval 40 rokov ako kostolník. Terézia so Štefanom mali spolu 10 detí. Najstarší syn, Štefan III., zomrel ako 19-ročný v roku 1916 počas rekonvalescencie v Sklených Tepliciach. Najmladší syn sa narodil o 7 rokov neskôr, a tak aby sa zachovala tradícia v rodine, dostal meno po svojom najstaršom bratovi – Štefan IV.

Už na základnej škole sa uňho prejavil herecký talent a záujem o divadlo, čo ho sprevádzalo počas celého života. Po ukončení školy a na žiadosť brata Jána, ktorý bol kňazom v Horných Opatovciach, pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Kremnici. No však kvôli nezhodám so svojím učiteľom školu opustil ešte pred maturitou, v 6. ročníku.

V roku 1942 nastúpil na základnú vojenskú službu. Po jej absolvovaní pôsobil ako mzdový účtovník v Zlatovciach pri Trenčíne, no v roku 1944 bol povolaný na východ, do Stropkova. Jeho úlohou bolo odzbrojiť nemeckú posádku. Zo Stropkova ho spolu s ďalšími vojakmi presťahovali do Prešova, no istý dôstojník z Londýna im oznámil, že sa vrátia späť do Stropkova a odtiaľ za pomoci partizánov sa pripoja k ruskému vojsku cez Dukliansky priesmyk. 30. augusta však došlo k zvratu,: „Ja som práve rozdal žold a patričné odmeny dôstojníkom a v tom okolo nás prešlo asi trinásť tankov. Jeden z nich, ktorý išiel po ceste smerom na Svidník, zodvihol vežu a skríkol: ´Chlapci, Nemci nás napadli!´ My sme predpokladali, že na nás tento tankista počká a spolu s ním pôjdeme proti Nemcom, no on naštartoval a išiel ďalej svojou cestou.“ Celá družina nakoniec zostala úplne sama. O chvíľu sa objavili Nemci, ktorí boli v početnej prevahe. „Zajali nás a odviedli do istej meštianky, kde nás nechali čakať v jednej miestnosti. Všetci sme museli odovzdať zbrane, pretože nám pohrozili smrťou. Mali sme len obyčajné pušky. Ja som sa rozhodol, že svoju zbraň skryjem. Neďaleko bola železná pec, v ktorej som našiel skvelé miesto pre moju pušku. Ráno som si rýchlo zbraň odložil do kufríka, v ktorom som mal len cigarety, jednu košeľu a mydlo. S týmto som išiel až do zajatia.“ A tak sa stalo, že pri boji s Nemcami bol odtransportovaný do zajatia. Dostal sa do Košíc a odtiaľ do Prešova, kde ho spolu s ostatnými naložili do nákladného vlaku pre ošípané. Konečnou zastávkou bolo mesto Brémy v severozápadnom Nemecku. Tu pobudol až do vianočného času roku 1944, keď na žiadosť prezidenta Dr. Jozefa Tisa sa celý transport v počte 330 vojakov vrátil späť do svojej vlasti, na Slovensko. Avšak nebolo to až také ružové, ako sa spočiatku mohlo zdať. „Keď sme prišli do Kútov, spolu s mojím kamarátom Jožkom Potyčným nás železničiari presvedčili, aby sme týmto transportom už nepokračovali, pretože nás všetkých pošlú na zákopy do Talianska. Vďaka týmto neznámym ľuďom sme zistili, že nás podviedli. Rozhodli sme sa teda nepokračovať ďalej, vyskočili sme kdesi pri Lamači do obrovskej kopy snehu a hľadali sme, kam pôjdeme. Našli sme jeden blízky dom, v ktorom sa svietilo, a tak sme naň neisto zaklopali. Vyšiel starší pán, ktorý nás pustil ďalej a ochotne nám pomohol. Dostali sme jeho staršie oblečenie a vybavil nám cestovné pre Nemcov. Vo vlaku sme však vystihli kontrolu od gardistov. Pýtali sa nás, kam ideme a chceli vedieť, kto sme. Vymysleli sme si, že sme spoločne ušli zo Štúrových kasární v Bratislave, pretože nás nechceli pustiť domov na Vianoce. A oni nám, predstavte si, uverili!“ Vďaka pomoci cudzích ľudí a svojej vynaliezavosti sa tak dostali domov, do Horných Opatoviec. Ako partizáni boli zajatí aj jeho dvaja bratia, Alojz a Imrich, avšak až po vojne vyšlo najavo, že v zajatí boli od seba len niekoľko kilometrov.

Pokojné dni doma však narušila návšteva nemeckých oficierov, ktorí hľadali Štefana. Nahovorili mu, že chcú pomôcť s estrádou, a tak s nimi odišiel do Základnej umeleckej školy. Žiadne prípravy sa však nekonali a Štefana začali vypočúvať. Na druhý deň už vypočúvali aj jeho kamaráta Jožka, ktorý sa však priznal. Časom zistil, že jeho priateľ Jozef Potyčný bol Nemcami popravený a pochovaný v masovom hrobe blízko Kremnice.

29. októbra 1945 sa oženil s Máriou Hrmovou, s ktorou vychoval 3 deti a žijú spolu už 71 rokov. Mária sa počas vojny aj spolu s rodinou skrývala v pivnici, keďže všade naokolo sa strieľalo. Von vyšli prvýkrát až na veľkonočný pondelok a vôbec nevedeli, či majú skôr plakať, alebo sa smiať.

Po skončení vojny mal možnosť si ako účastník povstania vybrať dobrú prácu. Šesť rokov tak pracoval ako súdny úradník na okresnom súde, najprv v Turčianskom Svätom Martine a neskôr vo Zvolene. V roku 1950 sa však Štefan dostal do konfliktu s organizačným tajomníkom Komunistickej strany Slovenska, kvôli označeniu Stalina za zloducha. Tento prípad sa dostal až na súd, a tak bol ďalším režimom v roku 1951 odsúdený podľa zákona na ochranu republiky na 10 mesiacov nepodmienečne a 3000 Kčs peňažnej pokuty. Výkon trestu nastúpil 18.1.1952 vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, odkiaľ bol po týždni eskortovaný do Ilavy a odtiaľ napokon do Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach v podzemí ako baník. Prešiel lágrami Dvanástka, Prokop a Svätopluk.

18. novembra 1952 bol oficiálne prepustený na slobodu. V roku 1953 začal pracovať na výstavbe hlinikárne Závod Slovenského národného povstania (ZSNP) v Žiari nad Hronom. Keďže mal nálepku politického väzňa, vo svojej funkcii nemohol postupovať, mohol sa tak maximálne stať majstrom. Na popud manželky sa zaujímal aj o večernú priemyselnú školu, avšak bez červenej legitimácie a ako politický väzeň takúto možnosť nedostal. V roku 1979 oficiálne odišiel do dôchodku, no popri tom ešte deväť rokov brigádnicky pracoval u štátnych lesov v Žarnovici.

Výstavba hlinikárne ZSNP v Žiari nad Hronom okrem rozvoja pre mesto spôsobila aj tragédiu pre obec Horné Opatovce. Splodiny zastaranej výroby ničili život nielen zvieratám a rastlinám, ale aj ľuďom, ktorých zdravotný stav sa postupne stále viac zhoršoval. V roku 1960 preto vláda Československej socialistickej republiky rozhodla uznesením č. 188 o likvidácii obce Horné Opatovce, a tak sa všetci obyvatelia tejto dedinky museli vysťahovať, a teda aj celá rodina Štefana Skladana. Presťahovali sa do neďalekej obce Hliník nad Hronom, kde bývajú až dodnes. Štefan sa významne zaslúžil o záchranu a obnovu kostola sv. Vavrinca z roku 1911 v dnes už zrušenej obci Horné Opatovce, kde sa každoročne schádzajú pôvodní obyvatelia, aby si pripomenuli život vo svojom rodisku a svojim potomkom priblížili ich korene.

Štefan IV. sa takmer celý svoj život venoval divadlu. Bol vedúcim divadelného krúžku, amatérskym hercom, ale i režisérom. Opatovskí divadelníci pod jeho režijným vedením patrili do najvyššej kategórie amatérskych súborov. Zaujímal sa tiež o poéziu a sám napísal niekoľko básni – jednu dokonca venoval samotnej zaniknutej obci.

 

Štěfan Skladan

Štefan IV. Skladan sa narodil 12. apríla 1922 do rodiny Štefana II. Skladana a Terézie, rodenej Kukučkovej v Horných Opatovciach. Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Kremnici, ktoré však po šiestom ročníku opustil. V roku 1942 preto nastúpil základnú vojenskú službu a o dva roky neskôr, po jej absolvovaní, bol povolaný na východné Slovensko, do armádnej jednotky v Stropkove v oblasti pod Duklou. Tam bol zajatý Nemcami a transportovaný do mesta Brémy na severozápade Nemecka. V zajatí zostal len do predvianočného času roku 1944, kedy na zásah prezidenta Dr. Jozefa Tisa u Adolfa Hitlera sa celý transport vrátil späť na Slovensko. So svojím priateľom Jozefom Potyčným však z vlaku v Lamači vyskočili a vďaka pomoci cudzích ľudí sa dostali domov. 29. augusta 1945 uzavrel manželstvo s Máriou Hrmovou, s ktorou vychoval tri deti. V rokoch 1946 až 1952 pracoval na okresnom súde v Turčianskom Svätom Martine a vo Zvolene. 18. januára 1951 však nastúpil na výkon trestu vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, odkiaľ bol eskortovaný do Ilavy a neskôr do Jáchymova, kde pracoval ako baník v uránových baniach. 18. novembra 1951 bol prepustený na slobodu a od roku 1953 pracoval v Závode Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom až do jeho odchodu na dôchodok v roku 1979. Ako dôchodca ešte 9 rokov brigádnicky pracoval u štátnych lesov v Žarnovici. Dnes Štefan Skladan žije spolu so svojou manželkou Máriou v Hliníku nad Hronom.

Galerie
Prarodičia Štefan I. Skladan (1873 - 1954) a Terézia, rod. Kukučková (1876 - 1947), in archív Š. Skladana Na záhrade Skladanovcov v Horných Opatovciach. V strede sediaca mama Terézia držiaca malého Štefana IV.,  vľavo sediaci otec Štefan II., po pravej strane matky je dcéra Katarína, vzadu dcéra Mária a syn Ján, bohoslovec. In archív V. Pischlera st.
Štefan (druhý rad, šiesty sprava) spolu so svojimi spolužiakmi z gymnázia v Kremnici, 1938, in archív Š. Skladana Štefan Skladan, 1942, in archív Š. Skladana
Štefan Skladan (deviaty zľava, vzadu hore), štátna batéria IV. DPLP oddielu v Nemšovej, 10. december 1942 Štefan Skladan (tretí sprava) s priateľmi v Trenčíne v cirkuse, september 1943, in archív Š. Skladana
Štefan Skladan (druhý zľava) s priateľmi v Zlatovciach, november 1943, in archív Š. Skladana Fotografia z vojenskej knižky, 1944, in archív Š. Skladana
Manželia Štefan Skladan a Mária, rod. Hrmová, 29.10.1945, in archív Š. Skladana Štefan Skladan (tretí sprava, dole) po divadelnom predstavení v Hliníku nad Hronom, 1957, in archív Š. Skladana
Súčasná fotografia, 2009, in archív Š. Skladana Umelecká tvorba Štefana Skladana