V tieni nenávisti

„Z rána, 16. júna 1944 si nepamätám mnoho. Mala som sotva jedenásť rokov, no to, na čo si spomínam, by som najradšej zabudla… keď sa ozvala siréna, spanikárila som. Nevedela som, kde sú rodičia a bála som sa. Tak strašne som sa bála. Bol to deň, keď som bola prinútená vziať na zodpovednosť svojho malého bračeka, schmatnúť kufor a utekať bez rodičov do krytu. Prvý nálet na Bratislavu, s cieľom zbombardovať rafinériu Apollo. Deň, ked som musela dospieť, aby som sa o nás oboch mohla postarať,“ povedala nám pamätníčka pri našom prvom stretnutí.

Erika Papayová, rodená Wirthová to nikdy nemala ľahké. Narodila sa

27. decembra 1933. Erika už od malička žila v Bratislave, kozmopolitom meste, v ktorom žili tri národy vedľa seba. Slováci, Nemci a Maďari. Spoločne sa rozprávali zmesou jazykov. Každý vedel aspoň základné frázy z každého jazyka, preto sa nikdy nestalo, že by sa vzájomne nepochopili. Erika toto priateľstvo zažila na vlastnej koži. Chodila do škôlky Maďarskej, na dvore mala zväčša slovenských kamarátov a keď bola staršia, chodila do nemeckej školy. Bratislava bola jedným z prvých kozmopolitných miest a svojou viacnárodnosťou dokazovala, že pre priateľstvo a spolunažívanie nie je prekážkou jazyk ani iné zvyky. Toto však zmenila druhá svetová vojna…

Detstvo pamätníčky bolo krásne, no krátke. Práve letecké nálety na Bratislavu mali vinu na jej priskorom dospievaní. Letecké poplachy, ktoré boli každodennou súčasťou života, sa na Slovensku dlho brali na ľahkú váhu. Pre ľudí to bolo len niečo, čo videli na filmovom plátne a tak sa ničoho neobávali. To sa však skončilo ráno 16. júna 1944. Bol to obyčajný deň. Otec bol v práci, mama v kaderníctve a deti boli samé doma. Keď zazneli sirény, brat Honzo sa veľmi rozplakal. Letecké poplachy boli bežné, no obaja cítili, že dnes to bude iné. Nevedeli v čom, nechápali prečo, no vedeli, že sa udeje niečo zlé. Preto rýchlo vzali kufrík, kabáty a utekali do krytu bez rodičov. Erika sa nám aj priznala, že doteraz, keď vidí v nejakom historickom filme bombardovanie, spomenie si na to, ako sedeli s bratom na zemi a potichu plakali, kým im nad hlavou vybuchovali bomby. Po skončení alarmu a výbuchov bola rodina znovu spojená. Otec Wirth bol ukrytý aj spolu s ostatnými kolegami v rozostavanom tuneli pri Dunajskom nábreží a mama- Anna Wirthová mala veľké šťastie, pretože hneď vedľa kaderníctva bola bytovka, v ktorej bol kryt. Takto si spomína pamätníčka na prvé bombardovanie. Nasledujúce bombardovania, ktoré často prebiehali aj v noci, nemali konca kraja. Vďaka veľkému šťastiu a pohotovosti v krízových situáciách prežila celá rodina, no s blížiacim frontom sa začali všetci obávať. Čo budú robiť, ak sa z Bratislavy stane bojisko, ako z mnohých miest po svete postihnutých vojnou? Postupne sa Bratislava začala evakuovať a rodina Wirthových sa rozhodla urobiť rovnako. A možno práve toto rozhodnutie zachránilo ich životy.

Tak sa Wirthovci rozhodli „odísť na prázdniny“ tak to volali pred mladším bračekom Eriky, do Sobotišťa, rodného mesta otca. V roku 1945 sa presťahovali do obce Sobotište, ležiacej na Záhorí neďaleko Skalice. Cesta bola pre nich náročná a dlhá, keďže cestovali kočom. Autá vtedy neboli dostupné v Čechách ani Slovensku. Keď prišli na miesto, čakalo ich milé privítanie. Rodina niečo také nečakala, no tým, že tam zostala aj časť dedkovej rodiny, s prívetivým úsmevom ich prijali medzi seba a dali im do prenájmu Habánsku školu. Tam chceli prečkať front, no nech sa od neho snažili utiecť akokoľvek, nakoniec ich dobehol. Pretože škola nemala pivnicu, museli sa ukrývať pred bojmi v záhradách, v ktorých mávali ľudia skladištia ovocia a zeleniny, takzvané vinohrady. Tam spávali na vreciach so zemiakmi, aby si mohli aspoň niečím podoprieť hlavy. Zohriať sa mohli len tým, že boli natesnaný čo najviac na sebe a vzájomne si tak odovzdávali teplo.

No veľký problém mala Erika aj s dorozumievaním, keďže sa doma rozprávali len po nemecky. Aj napriek tomu, že sa rozprávala na dvore a pri hrách po slovensky, jej chabá slovná zásoba jej nestačila do školy. Učiteľ sa márne snažil zapájať ju do predmetov. Nerozumela, ani písať po slovensky nevedela. Vyvolávať ju mohol len z matematiky. Tak musela omama zatnúť zuby a po dvoch mesiacoch pilného štúdia sa naučila plynulo písať aj rozprávať po slovensky. Práve vzdelanosť jazyka ju ušetrila od mnohých nepríjemností po vojne, spôsobenými nevraživosťou medzi národmi.

Ako mesiac uplynul, front sa nebezpečne priblížil, až bola obec okupovaná vojakmi z Rumunska. Vtedy Erika prežila najhoršie dni svojho života, o ktorých nám rozprávala pri našom prvom stretnutí, no odmietla to hovoriť do nahrávacieho zariadenia. Keďže bola vtedy mladá a pekná, presne ako jej maminka, museli ju ostrihať na chlapca a pre vlastnú bezpečnosť bola prinútená nosiť chlapčenské oblečenie až do doby, kým vojaci neodišli, keďže boli známy nemravným správaním k ženám. Takto prežili zvyšných pár mesiacov, počas ktorých s ostatnými deťmi z obce pásla kravy a husi na lúkach, naučila sa obrábať pôdu a pochopila základy roľníctva. Napriek tomu, ako sama hovorí, by na vidieku nikdy nedokázala žiť. Po príchode vojska a skončenia druhej svetovej vojny, sa už nikomu z rodiny nechcelo zostávať v Sobotišti a tak sa otec vrátil v auguste 1945 späť do Bratislavy, aby skontroloval byt. Všetci sa totiž báli, že im ich obydlie skonfiškovali alebo zapečatili. Ich obavy sa stali skutočnosťou. Otec našiel byt zapečatený a s nápisom GERMÁNI. Našťastie sa pán Wirth po celý čas hlásil k Slovenskému národu a išiel na úrad, na ktorom seba aj svoju blízku rodinu ochránil pred deportáciou a zabavenia majetku štátom. Všetkým sa uľavilo a mohli sa vrátiť späť domov. Časy šťastia ale rýchlo uplynuli a zasiahla krutá pravda. Po vojne postupne v ľuďoch klíčila nenávisť voči susedom z inej krajiny, navzájom sa obviňovali a udávali, až to dospelo do štádia, keď ľudí s Maďarskou alebo Nemeckou národnosťou vyvliekali zo Slovenska a odvádzali do tzv. „táborov“, odkiaľ boli deportovaní buď k Maďarským hraniciam, alebo do Nemecka. Takto dopadla aj sestra Anny, Júlia, ktorá také šťastie ako oni nemala, keďže sa jej manžel aj ona po celý čas hlásili k Nemeckému národu. Raz preto prišla polícia a vyhnala ich z domu. Nemohli si vziať ani kabáty, len peniaze a šperky, ktoré si rýchlo postrkali do vreciek a oblečenie, ktoré mali na sebe. Toto odlúčenie všetkých zarmútilo a po dlhé roky s odvlečenou rodinou nemali žiaden kontakt. No ich smútok prekryla radostná správa. Narodila sa mladšia sestrička, Oľga!

Museli ísť ďalej so sklonenou hlavou, prispôsobiť sa a nevytŕčať, vďaka novému prívlastku v rodine to ale nikto nebral ťažko. Rozprávali sa len po slovensky aj dodržiavali slovenské zvyklosti a sviatky. Nevyhli sa však všetkým problémom, našli sa ľudia, ktorí na nich pozerali zvrchu len preto, že boli pôvodom Nemci, no nikdy sa nestalo, že by na nich niekto slovne alebo fyzicky zaútočil. Kedže všetky nemecké aj madarské školy boli pozatvárané a zakázané, pokračovala pamätníčka štúdiom na dievčenskom gymnáziu Vazovová. No vojna spôsobila aj iné zmeny v spoločnosti. Pred vojnou bolo mnoho jedla a ľudia si mohli vyberať čo chceli, no nikde nebolo dostatok. Boli preto založené stravné lístky, inak nazývané aj prídelky, na ktorých mala rodina napísaný určitý počet surovín, ktoré si mohli zobrať. Na tomto zozname bolo: cukor, múku, mlieko, chlieb, maslo, masť a mäso. Wirthovcov toto obmedzenie ale veľmi nezasiahlo, keďže jeden z ich známych vlastnil mäsiarstvo- a potreboval účtovníka. Preto sa mu pán Wirth prihlásil. Pracoval totiž v Národnej banke. No ani to nezabezpečilo rodine dostatok stravy. Dohodol sa preto s mäsiarom, Jozefom Horváthom, že za jeho prácu mu nebude platiť, ale mu ju preplatí mäsom a masťou. Takto mohol ľahko zabezpečiť svoju rodinu a ochrániť ju pred hladom.

Ďalším obmedzením bola práca aj štúdium na vysokej škole. Erika vyštudovala zememeračské inžierstvo, jedno z odvetví na stavebnej fakulte v Bratislave. Každý úspešný absolvent dostal miestenku – papierik, podľa ktorého bol pridelený do určitej firmy alebo mesta. Často sa stalo, že sa ľudia museli presťahovať na druhý kraj Slovenska za prácou, len aby sa mohli uživiť. Našťastie Erika Wirthová dostala miestenku blízko Bratislavy. Počas štúdia sa zoznámila so svojím budúcim manželom a doktorom Vladimírom Papayom. Po skončení jej štúdia sa vzali. Bolo to v roku 1961 a o rok na to sa im narodil syn, Tibor.

Veľký problém bol aj s cestovaním. Raz sa ale Erike predsa len podarilo vycestovať do Nemecka za rodinou spolu s mamou a mladšou sestrou Oľgou. Zvyšok rodiny musel zostať doma, aby mal štát zábezpeku, že neodídu. Oľga sa ale rozhodla zostať v Nemecku. Bola mladá, mala život pred sebou a nechcela ho stráviť na mieste, kde zažila toľko zlého. Bol to pre rodinu veľký šok a hlavne predchodca zlých správ. Erika veľmi živo spomína, ako mama po celý čas verila v návrat svojej najmladšej dcéry a veľmi tým utrpela na srdci. No rodinu to zasiahlo aj inak. Znova dostali od spoločnosti pečať nespoľahlivých ľudí, pretože mali v rodine človeka, ktorý ušiel. No okrem opovrhovania spoločnosťou, dostali aj sankcie od štátu. Mnohý z rodiny prišli o prácu, aj manžel Eriky bol vyhodený z Ministerstva sociálnej práce a vecí, kvôli tomu, že jeho príbuzná utiekla do zahraničia.

Bolo to pre rodinu veľké obmedzenie a ťažko sa s ním žilo, no rodina vytrpela už mnoho a nehodlala sa vzdať. Ako uplynuli roky, zmenili sa režimy a ľudia postupne zabúdali. Boli to síce roky bez slobody slova a tlače, no Erika ich prežila so vztýčenou hlavou.

Teraz žije spokojne, robí v práci, ktorú miluje a má dve krásne vnučky, ktoré ju veľmi ľúbia.

Erika Papayová

Pani Erika Papayová, rodená Wirthová sa narodila dňa 27.12.1933 v Slovenskom štátu-Bratislave. Vyrastala s dvoma mladšími súrodencami, bratom a sestrou. Jej rodina bola nemeckého pôvodu, jej starý otec pochádzal z rodu Habánov a žil v slovenskej obci na Záhorí, Sobotišti. Matka Eriky Papayovej pracovala ako kaderníčka. Otec Eriky Papayovej bol úradník v Slovenskej Národnej banke. Pani Erika Papayová to počas druhej svetovej vojny, kvôli jej nemeckému pôvodu nemala ľahké. Nemci boli v tom čase veľmi odsudzovaní spoločnosťou. Ako vojna postupovala a front sa približoval, ľudia utekali z mesta. Rodina Papayových utiekla do Sobotišťa. Tam sa uchýlili v starej habánskej škole. Front prečkali v úkrytoch na ovocie, kde spávali na vreciach. Pani Papayová sa za päť mesiacov naučila písať, čítať a plynulo rozprávať po slovensky. Po skončení vojny sa celá rodina opäť presunula domov do Bratislavy. Život pokračoval, aj keď to po vojne nebolo ľahké, pani Papayová študovala na gymnáziu Vazovová a neskôr vyštudovala zememeračstvo. Časom si založila vlastnú firmu Freitagbernt Slovensko, našla si muža, doktora a v roku 1962 sa jej narodil syn Tibor. Začiatkom okupácie Slovenska Sovietskym zväzom ušla sestra pani Papayovej do Nemecka za rodinou, odkiaľ sa nikdy nevrátila. To bolo veľmi ťažké obdobie pre celú rodinu. Dostali škaredú značku od štátu a ľudia sa na nich pozerali s opovrhnutím. Zlé časy pominuli, a dnes si Erika užíva šťastný život v Bratislave spolu so svojimi dvoma vnučkami.

Galerie

otec pamätníčky pamätníčka a jej mladšia sestra


pamätníčka so svojou mamou a mladším bratom

svadba pamätníčky