Ak bol človek silný v kremflekoch, dalo sa. Príbeh cestného Kňaza

Detstvo a štúdium

Narodil sa v Pohronskej Polhore pri obci za Breznom. Žili tam prisťahovalci z Oravy, z jedenástich oravských dedín. Prišli sem bývať pred 250 rokmi. Spolu vytvorili jednu dedinu, v ktorej býva momentálne asi 1800 obyvateľov. Tam chodil na základnú školu a v nej  zažil, veľa vtipných a zábavných rokov so svojimi priateľmi.

Strednú školu navštevoval už v Brezne nad Hronom. A práve vtedy prišiel povestný 68. rok, s ním prišiel aj komunizmus s ľudskou tvárou a uvoľnila sa situácia natoľko, že pán Nepšinský chodieval do speváckeho zboru do Banskej Bystrice, ktorý viedol Mons. Rudolf Baláž. No a tak v mladom mužovi dozrela silná vôľa na kňažské povolanie.

Štúdium teológie

Na teológiiu sa prihlásil  cez biskupský úrad . Prijali ho na Cyrilometodskú fakultu v Bratislave. V roku 1969 vtedy do 1. ročníka nastúpilo 150 študentov,  čiže to bol pekný počet. Vtedy to bol slovenské maximum, takže  30 vyčlenili hneď do druhého ročníka.  Život v seminári pán Nepšinský pokladá za mimoriadne pekný, hoci sa na izbách dosť tlačili pre nedostatok miesta. Keď začali študovať, niektorí hneď podpísali pracovné zmluvy.  Pán Nepšinský to nespravil, lebo o takej možnosti nemal informácie.

Kým doštudoval, politická situácia sa kvôli vstupu vojsk Varšavskej zmluvy veľmi zmenila. V poslednom, štvrtom ročníku, zrazu študenti zistili, že v rámci konsolidácie pomerov je vysviacka toľkých kňazov nemožná.

Budúcich kňazov prikázali odobrať na vojenskú službu. Odviedli asi 30 študentov. Pán Nepšinský mal šťastie-  jeho neodviedli a tak ho v roku 1974 medzi stovkou iných  vysvätili.

Po vysviacke nasledovali primície. Boli  také, majestátne, radostné a také veľkolepé, lebo v 50-tych rokoch, keď nebolo vhodné svätiť kňazov, tak nebývali primície. V posledné roky miernejších pomerov  to  bol taký výbuch. Takže na primíciách bolo dosť ľudí. A to znamenalo hneď po primíciách problémy. Nepšinskému vyčítali,  že tam bolo veľa ľudí a veľmi slávnostné.

Kaplánske časy, prvé zápasy s režimom

Prišli prvé obmedzenia, niekedy až smiešne šikanovanie človeka. Pekným prípadom sú ťažkosti s oslavou primícií. Ako spomína pán Nepšinský: „Nedovolili mi a by som mal pohostenie pre tých najbližších v kultúrnom dome. Žiadal som kraj, aby mi dovolili mať v kultúrnom dome primície keďže som ho pomáhal stavať. Tak napokon mi dovolili mať primície v kultúrnom dome len do 18:00.“

K ďalším spôsobom znepríjemňovania života patrilo to, že kňazom zakázali chodiť z domu oblečeným v reverende. Ako argument slúžilo konštatovanie,   že tým  propagujeme na verejnosti cirkev. Mladý kňaz sa teda prezliekal na fare a tak  išiel do kostola.

Principálom pánovi Nepšinskému bol vtedy salezián, Dr. Teplák a ten pozval na jeho primície ako hlavného ceremoniála pána biskupa Feranca. Pán biskup ho veľa naučil a mal k nemu úprimný vzťah. Na prvú pastoračnú cestu ho biskup poslal zastupovať kňaza, ktorý išiel do Kanady pozrieť svojich príbuzných, do Hornej Štubne.  Ten keď sa vracal z Kanady doniesol so sebou rôzne časopisy a tak ho  obvinili ho za to že propaguje náboženské  knihy a mal z toho problémy.

Po pôsobení v Štubni nemohol dostať umiestnenie. Od augusta zostal doma, u rodičov až do októbra. V októbri sa biskupovi podarilo získať pre neho miesto v Kremnici.  Súdruh tajomník Považan v Žiari nad Hronom bol pán  ústretový  a bol ochotný dať miesto duchovnému v Kremnici.

Tam ale strávil len pol roka. Po krátkej pastorácií v tomto meste som musel odísť na 18 mesiacov na povinný vojenský výcvik. Keď som sa už konečne vrátil,  pred dverami fary už čakal súdruh Šubert, ktorý mu oznámil že nie sú so mnou spokojní pretože organizujem stretnutia mládeže. Bohužiaľ, z Kremnice musel odísť.

O pár dní ho biskup nasadil ako kaplána do Martina. Martin vtedy bol miesto pre odsúdených kňazov Bystrickej diecézy. Aj záznamy ŠTB, ktoré svedčia o sledovaní pána Nepšinského, sú evidované práve v Martine.  V Martine sa dala vykonávať len taká pastorácia, ktorú schválili štátni úradníci. Pán Nepšinský mal dojem, že v Martine ho sleduje takmer každý. Spomína si: „Raz, keď som išiel zo školy, kde som učil náboženstvo na prvom stupni, pred farou stálo veľké čierne auto. Čakali na to, kedy rozpustím všetky deti. Keď sa tak stalo, z auta vyšli chlapi v čiernych oblekoch, jeden z nich ma poklepkal po pleci a povedal: ,,My sme štátna bezpečnosť, pôjdete s nami “

Zatknutie a ponuka na spoluprácu s ŠTB

Tak sa začalo prvé z viacerých zatknutí. Ocitol sa v malej zamrežovanej miestnosti.  Núkali mu spoluprácu začali mu hovoriť o tom, že vedia, že rád cestuje a že oni mi za protislužbu zariadia všetky púte, aké sa len dajú zrealizovať. Podmienkou bolo, že im poviem, čo zmýšľajú jeho vtedajší farníci. Odpoveď pána Nepšinského bola jednoznačná: „Ja neviem čo ľudia zmýšľajú. Sami viete že mám zakázané sa s nimi stretávať.“ Nato príslušníci bezpečnosti odpovedali, že ľudia chodia na spoveď a povedia mu veľa tajného a zlého aj všetkého, čo taja pred svetom. Na to ako kňaz reagoval veľmi odmietavo,  lebo každý vie, že pre kňazov je spovedné tajomstvo veľmi vážna vec. Aj preto napriek ťažkej situácii povedal: „Toto od mňa nežiadajte! Ja si spoveď vážim a nikdy neprezradím jej tajomstvá. A teraz ma pustite, inak to poviem môjmu dekanovi a ten to začne riešiť…´´

Nakoniec bolo jasné, že ho pustia. Pred tým však chceli, aby podpísal poloprázdnu listinu, na ktorej stálo len to, že ho vypočuli. Ako hovorí pán Nepšinský: „Ďakujem duchu svätému za to že ma v tej chvíli osvietil. Kebyže to podpíšem, bolo by dosť pravdepodobné, že by na tú prázdnu časť dokumentu dopísali nejaké klamstvo o tom, že sme sa dohodli na nejakej spolupráci.“ Preto rozumne, odmietol takýto dokument podpísať so slovami: „Ja to nepodpíšem, pretože tam môžete dopísať čo len chcete.“

Na počudovanie, napriek odmietavej reakcii ho pustili aj bez podpisu. Vtedy si myslel, že to už skončilo, ale o pár týždňov prišli znovu, tentokrát aj s mladou dievčinou. Musel ich pustiť do fary. Vybavili si súhlas na prehliadku. Keď akože hľadali zakázané dokumenty a predmety,  správanie toho dievčaťa sa zmenilo a nasvedčovalo tomu,  že ho chce zviesť. Situáciu pán Nepšinský hodnotí takto: „Bolo to maximálne nepríjemné, pretože som bol len začínajúci pastor a niečo takéto zlé a podlé od ľudí som si nevedel ani predstaviť. Ale zachoval som sa správne. Postavil som sa a všetkých pohanov som z fary vyhnal.“

Keď odišli poriadne si vydýchol. Samozrejme, zvesti o policajnej prehliadke neobišli dekana, ktorý sa vtedy začal vypytovať, kto to bol a čo hľadali. Všetko mu ale vysvetlil a na dlhšiu dobu mal od ŠTB pokoj.

ani predstaviť. Ale zachoval som sa správne. Postavil som sa a všetkých som z fary vyhnal.“

Keď odišli poriadne si vydýchol. Samozrejme, zvesti o policajnej prehliadke neobišli dekana, ktorý sa vtedy začal vypytovať, kto to bol a čo hľadali. Všetko mu ale vysvetlil a na dlhšiu dobu mal od ŠTB pokoj.

Fara vo Valči- hovorila o nej aj Slobodná Európa

Tak sa skončili spomienky na kaplánske časy v Martine. Po ich bol ustanovený za farára vo Valči. To bolo všetko na Turci, v okrese Martin.

Valča bola malá farnosť. Bolo mu ľúto, že tam len pár detí bolo oficiálne prihlásených na vyučovanie náboženstva, lebo sa báli rodičia, že by im kvôli tomu deti nezobrali na vysokú školu. Oni to tak strašili, že to zapíšu do kádrového posudku. Pán Nepšinský teda v škole oficiálne neučil.  Zobral deti a počas soboty si rozdelil vyučovanie tretiakov o ôsmej, štvrtákov o deviatej, piatakov o desiatej a tak si tú sobotu obsadil a vyhol sa tomu, aby to hlásili v škole. Tie deti chodili na náboženstvo do kostola.

Samozrejme, že sa to prevalilo a prišli zo  štátnej bezpečnosti. Obvinili ho, že na to nemá právo, lebo učil náboženstvo v kostole. Že sa to nesmie, lebo tam sa stráca evidencia. Vyučovať takto mu zakázali. Viac už učiť nemohol. Tak asi o tri týždne, Slobodná Európa  hlásila, že v Československu je nové prenasledovanie cirkvi, že zakázali farárovi vo Valči, aby učil deti náboženstvo. A tak prišli za pánom Nepšinským zas: „Kto to tam dal?“ On na to: „Ja neviem, kto to tam dal.“ Ale voľakto naozaj o tom musel vedieť, lebo v tom istom čase zakázali učiť náboženstvo aj Martinovi Čabákovi v Slovenskom Pravne, on bol vtedy tam. Takže to bolo tak, potom tí  – štátna bezpečnosť –  potom v jednom období na úlohu kontrolovať určili okresných cirkevných alebo proticirkevných tajomníkov. A tí chodili pravidelne na faru a kontrolovali všetko, čo sa deje vo farnosti. Určite museli mať nejakých informátorov, lebo často prišli s hotovou vecou a kritizovali: „Nesmiete to, nesmiete tamto, nesmiete tuto…“

Pán Nepšinský si spomína, že ho zobrali na vyšetrovačku  aj preto, že  v roku 1983 organizoval púť z Valče do Kláštora pod Znievom.  Vysvetlenie, že ide o  mariánsky ľud, že on má na to právo, neobstálo. Pútnické miesto bolo blízko Valče a vtedy asi tak 100 ľudí  putovalo  len cez kopček do Kláštora pod Znievom. No a bolo zase zle a už ho zase vláčili na okres a vyhrážali sa mu  pokutou, povedali: „Vezmeme vám štátny súhlas.“  A on na to: „Vezmite. A zavrieť ma zavrite.“ Napriek tomu štátna moc voči nemu nakoniec nijako nezasiahla. Pán Nepšinský to zdôvodňuje tak: „Ak človek, nebol nejako kompromitovaný, bol silný v „kramflekoch“, dalo sa.“ Ako si spomína, v tej dobe zavreli len Jožka Labudu, ktorý robil duchovné cvičenia na chate. No a sa to dozvedeli, pre vysokoškolákov. Jeho zobrali a vyše pol roka ho väznili, to bol taký prípad v sedemdesiatych rokoch. V päťdesiatych rokoch viac zatvárali, ale v  sedemdesiatych rokoch

Mohli by ste mi, prosím, priblížiť atmosféru 69. roku z pohľadu toho, ako sa správal štát k cirkvi : „Celý komunizmus sa začal uvoľňovať skôr už v tom 66. a 67., pretože už v 68. prišli Rusi, aby stopli demokratizáciu, pretože Dubček chcel socializmus s ľudskou tvárou. Prestali vtedy napr. prenasledovať tých, ktorí chodili do kostola, taktiež sa začali konať národné slávnosti, rôzne púte, ktoré organizovali kresťania do Marianky, Šaštína alebo aj na Staré Hory. Mládež začala spievať v kostoloch najmä piesne s gitarou. Ja si pamätám, že som bol ako študent na strednej všeobecnovzdelávacej škole v Brezne na cyklozájazde na Bradle, kde sa oslavovalo Štefánikovo výročie. Mám stade krásne spomienky. Bral som to ako také prebudenie ľudí, ktorí sa začali takto nábožensky vzdelávať. Aj ja som vtedy začal chodiť do speváckeho zboru, ktorý viedol pán biskup Baláž.“

Vedeli ste pred vysviackou, že takéto veľké prenasledovanie cirkvi niekedy bolo a ešte aj bude pokračovať? : „Nikto z nás vtedy nevedel, že sa to bude ešte takto konsolidovať a že sa znovu začnú prenasledovania. Určite sme neboli nadšení, že sa vrátil režim, ktorý utláčal ľudí, ktorí boli nepohodlní alebo ktorí nešli so Sovietskym zväzom. Vôbec sme na to nemysleli, skôr sme sa zamýšľali nad tým, že budeme zastávať cirkev, ktorej štát nepraje a zároveň ju aj prenasleduje. Vlastne až po vysviacke sme si uvedomili, že sa to znovu začalo pritvrdzovať.“

Bránilo Vám niečo v tom, aby ste pristúpili k vysviacke alebo ste na také čosi ani nepomysleli. „My sme vedeli, že hocikedy môže zasiahnuť štátna moc a nemusíme sa kňazmi stať, no my sme sa tešili, že sa staneme Kristovými kňazmi. A nepozerali sme vôbec na to, či je to bezpečné alebo nebezpečné. To bola pre nás druhoradá vec.“

Spomínali ste, že ste museli požiadať kraj, aby Vám dovolili mať primície v kultúrnom dome. Spomínate si na konkrétneho človeka, ktorý Vám nechcel dovoliť oslavu primícií v kultúrnom dome? „Oni chceli byť krytí, tí proticirkevní tajomníci. Bol tam  Chovanec, ktorý bol tajomníkom v Banskej Bystrici, zmocnenec na biskupskom úrade, bol zažratý proti cirkvi. A on zariadil aj to, aby som po pol roku narukoval na vojnu, aby som odišiel. Samozrejme, že nikto sa mu nepomstil, práveže cirkev dokázala odpustiť aj po tom 90. roku všetkým tým, ktorí nám ubližovali.

Môžete mi presnejšie priblížiť, kto to bol pán Chovanec? „Ja neviem, ja som len počul, že to bol mlynársky učeň rodák z Novej Bane, ktorý spolupracoval so štátnou bezpečnosťou, preto ho určili za dozor nad biskupom Škrábikom hneď po vojne, po nástupe boľševizmu v 48.“

Bojovali ste spolu s inými kňazmi proti pravidlu, že ste nesmeli chodiť do kostola v reverendách? „No áno. Za to nikoho nezavreli, iba upozornili, aby sme chodili v civile a nerobili rozruch medzi ľuďmi. Ale nejaké pravidlo či zákaz, ktorý by toto prikazoval, nebol.“

Viete prečo Vám pán dekan Šubert oznámil, že nie sú s Vami v Kremnici spokojní?

„Pán Šubert bol môj šéf, on sa stretával aj s týmito štátnymi predstaviteľmi a pán Považan, tajomník, mu povedal, že štátna bezpečnosť nie je spokojná s mojou činnosťou v Kremnici.“

Vedeli by ste mi povedať, kto v okrese Martin bránil v takej pastorácii, akú máme dnes? „ Jednak okresní tajomníci, v každom okrese bola poverená jedna osoba, aby vykonávala dozor nad cirkvou, nad kňazmi, aby nehlásali evanjelium tak, aby získavali ľudí, jedine v kostole. V komunizme, socializme, sa zdôrazňovalo, že náboženstvo je súkromná vec, a preto sa mnohí kresťania báli priznať v zamestnaní alebo vonku, že sú veriaci ľudia. A deti sa snažili odtrhnúť od viery tak, že písali kádrové posudky už v základnej škole, na strednej, nemohli sa naši ľudia dostať na vysokú. A to všetko boli také hrozby, ktoré keď sa obchádzali, že sa človek venoval pastorácii mládeže a detí, tak to štát nemal rád, pretože chcel ateistov a nie veriacich, a preto dával okresný tajomník na to pozor. Samozrejme, že to záviselo na tom, aký to bol človek. Mali sme tam takého jedného, ktorý nenávidel cirkev a teraz má post v Banskej Bystrici a doteraz vyhlasuje, že nenávidí cirkev.“

Mali ste aj nejakého spolužiaka alebo priateľa kňaza, ktorému núkali spoluprácu, alebo ho prenasledovalo ŠTB? „Isteže boli, napríklad Števa Poláka pri Piešťanoch umučili, priviazali o radiátor, vypichli mu oči a umučili ho, zomrel tam. Doteraz sa to nevyšetrilo. To bol môj ročníkový spolužiak.

 

Vojtech Nepšinský

Pán Vojtech Nepšinský sa narodil v roku 1950. Vyrastal v malej obci Pohronská Polhora. Tam aj chodil na základnú školu. Na strednú školu chodil do Brezna. Škola v Brezne bola všeobecnovzdelávacia. V roku 1969 nastúpil do seminára v Bratislave. V roku 1973 mal svoju diakonskú vysviacku a hneď rok na to sa stal novokňazom. Následne sa stal novým pastorom v obci Horná Štubňa, kde zastupoval kňaza, ktorý bol odcestovaný. Pol roka na to ho biskup poslal do Kremnice. Po pol roku pobytu v Kremnici pán Nepšinský odišiel na vojenský výcvik. Keď sa o 6 mesiacov vrátil , odišiel do okresu Martin. Tam strávil dlhý čas. Potom sa presunul do Zvolena, kde je už 27 rokov dekanom. Neskôr si spravil doktorát teológie a filozofie. Stal sa taktiež docentom, a keď začal prednášať v seminári dostal titul Mons.

Galerie
Kaštieľ obce v ktorej pastoroval prvý farský kostol pána Nepšinského
Odchod z domu sv.Martina po vysviacke (súkromný album pána Nepšinského) Spoločná fotka so spolužiakom ktorý odišiel na vojnu (súkromný album pána Nepšinského)
Novokňazské pžehnanie na konci vysviacky (súkromný album pána Nepšinského) pánovi Nepšinskému chodia gratulovať po vysviacke (súkromný album pána Nepšinského)