Dievča, ktorému spálili knihy

Utiekla z bombardovaného rumunského mesta, aby sa vrátila tam, kde prežila prvé roky detstva. Keď však po nebezpečnej ceste dorazila do rodnej dediny, ocitla sa na dejisku bojového stretu, ktorý sa zapísal do histórie ako Bitka v Strečnianskej tiesňave. Príbeh Anny Moravčíkovej, rod. Chovanovej, je pamätihodným príspevkom k dejinám obce Strečno a svedectvom o vytrvalosti a vzájomnosti prostých ľudí uprostred chaosu druhej svetovej vojny.

Anna Chovanová sa narodila 28. februára roku 1935 v obci Strečno neďaleko Žiliny. Do štyroch rokov života ju vychovávala mama Mária Klocáňová a stará mama. Jej otec Kamil Chovan bol totiž vyťažený ako lodivod nákladných lodí na Dunaji. Pracoval v úseku medzi rumunskou Oršavou a bulharským prístavom Ruščuk na hranici pobrežia Čierneho mora. S Máriou sa oženil, až keď sa po štyroch rokoch od narodenia Anny vrátil do Strečna. Po svadbe sa mladá rodina presťahovala do Rumunska. Ako prvý samostatne odcestoval Kamil, ktorý žene a dcére vybavil doklady. Tie za ním neskôr dorazili loďou.

V prístavnom meste Oršava prežila malá Anna necelých šesť rokov a navštevovala miestu školu, kde sa učila v rumunštine. Otec Kamil chodieval z Oršavy na pravidelné plavby do spomínaného Ruščuku, odkiaľ dovážal tovar, často až z Ameriky. Dňa 10. februára 1940 do rodiny pribudol syn Ľudovít. Deti pokojne vyrastali v Oršave aj počas prvých rokov druhej svetovej vojny, až kým atmosféra nebezpečenstva neprenikla do blízkosti prístavu. Kamil Chovan sa koncom roku 1943 rozhodol, že s manželkou a deťmi emigruje do Spojených štátov amerických. Dokonca aj zakúpil lístky na zaoceánsku loď. Budúcnosť rodiny ale zmenila zvláštna a nepravdepodobná tragédia.

Počas poslednej služobnej cesty Kamila Chovana do Ruščuku pred plánovaným odchodom do Spojených štátov bola veľká hmla a loď narazila do pontónového mosta, ktorý postavili Nemci. Príslušníci Gestapa zajali celú posádku lode a Kamila Chovana ako lodivoda, zodpovedného za prerazenie mosta, surovo zbili.

Kamil Chovan sa vrátil do Oršavy krátko pred Štedrým dňom v horúčke a s vnútorným krvácaním. 27. decembra 1943, tri dni po návrate z plavby, zomrel. Pochovaný bol v Oršave.

Cesta do Spojených štátov sa zrušila. Mária s deťmi ešte niekoľko mesiacov po smrti Kamila Chovana prebývala v Oršave. Nebezpečie v meste sa ale stupňovalo a prístav bol bombardovaný. Mária sa napokon rozhodla pre cestu domov, na Slovensko. Na úrade podniku Československá Dunajplavba jej ako vdove po lodivodovi pomohli s naložením nábytku a batožiny na loď. Samotnej Márii ale nedoporučili cestovať loďou. V Dunaji sa bežne vyskytovali lodné míny a šlo o veľmi rizikový spôsob prepravy. Rodina teda cestovala vlakom, kde bol povolený iba malý kufrík s trochou jedla, obväzmi a alpou.

Na cestu domov Chovanovci vyrazili v auguste 1944. Počas náletov museli deti s matkou vybehnúť z vlaku a skryť sa v poli. Keď konečne dorazili do Budapešti, čakali na vlak do Bratislavy.  Ten bol síce po dlhom čakaní vypravený, ale počas cesty sa opäť zdržoval kvôli náletom. Časť cesty musela Mária s deťmi absolvovať pešo alebo vozom. Rodina sa v Strečne ubytovala u maminho brata Juraja Klocáňa.

Medzitým do Bratislavy dorazila loď z Rumunska. Náklad bol preložený do vlaku a odvezený do mesta Varín, ktoré cez rieku Váh s dedinou Strečno susedí. Mária a jej brat ho šťastlivo prebrali a odviezli do Strečna. Náklad okrem iného obsahoval aj rumunské školské učebnice Anny. Tie však Nemci neskôr zabavili a spálili. Rovnaký osud stihol množstvo ďalších miestnych kníh, predovšetkým náboženských, vrátane vzácnej kroniky z hradu Strečno.

Dva dni po návrate Chovanovcov do Strečna prepuklo Slovenské národné povstanie. Medzi Strečnom a Martinom v tom čase nákladné autá, ktoré zapožičal pivovar „Martinský zdroj“,  pravidelne prevážali partizánskych vojakov aj civilistov. Po ceste naspäť zo Žiliny partizáni z auta varovali ľudí, aby sa schovali, pretože sa blížili Nemci. Podľa knihy Strečno od Pavla Ďurča tieto správy o príchode nemeckej armády začali prichádzať 30. augusta. V dedine „nastala panika a zmätok“, píše Ďurčo, a obyvatelia sa dali na útek do hôr.

Medzi nimi bola aj Mária Chovanová s deťmi. 1. septembra do Strečna dorazili nemecké jednotky s ťažkou vojenskou technikou a podľa knihy Pavla Ďurča hneď podpálili židovský veľkostatok, na čo spomína aj Anna. Chovanovci z kopcov sledovali horiace Strečno a prečkali tam nočnú búrku. Ráno sa matka s deťmi uchýlila v neďalekej obci Stráňavy, kde ľudia už čakali na priedomiach, aby prichýlili zmoknutých utečencov z hôr. Chovanovci bývali u rodiny Kolárovej.

Po doznení prvých bojov v Strečnianskej tiesňave sa Mária Chovanová s dcérou Annou a manželkou brata vydala do Strečna, aby vzala zásoby jedla a napiekla chlieb. Malá Anna vtedy bola v blízkosti Strečna svedkom toho, ako nemeckí vojaci zastrelili občana Pratáka, ktorý v tom čase pracoval na poli.

Po upečení chleba sa ženy a malá Anna vrátili do Stráňav, kde bývali približne dva týždne. Nemci medzitým v Strečne pozabíjali dobytok a brali seno pre svoje kone. Okrem iného sa im „pošťastilo“ zapáliť a nechať vyhorieť rodinné humno u Juraja Klocáňa, takže Chovanovci po návrate do Strečna žili v o to väčšom nedostatku. Stále nemali vlastné bývanie.

V apríli roku 1945, keď sa nemecká armáda začala ocitať na ústupe, v niekdajšom židovskom dome v Strečne sídlil nemecký veliteľský útvar. Podľa knihy Strečno sa Nemci stiahli od Vrútok ku Strečnu 11. apríla,  „začali budovať bunkre a (…) ustupujúce vojská sa snažili urobiť čo najväčšie škody“. Príslušníci československej brigády však už obsadili kopce. Anna Chovanová sa v tom čase spolu s kamarátkou hrávala práve v blízkosti nemeckého veliteľstva. Nemci dávali malým dievčatám sladenú kávu v kockách, tzv. vojenskú kávu, a tiež obaly z obväzov, ktoré poslúžili ako materiál na šitie bábik. Po odchode nemeckého komanda zo Strečna koncom apríla príslušníci československej brigády zišli z kopcov do dediny. V knihe Pavla Ďurča sa uvádza, že prví vojaci oslobodzovacej armády dorazili do dediny 27. apríla 1945 skoro ráno, tí sa však dlho nezdržiavali.   V tomto období veliteľ zastavil malú Annu Chovanovú s jej kamarátkou a opýtal sa, kde majú dievčatá matky. Mária Chovanová vyšla na ulicu a veliteľ jej vynadal za to, že dve nestrážené deti celý týždeň chodili po okolí, a on preto nemohol dať príkaz strieľať na nemeckých vojakov, keď prechádzali na bričkách.

O krátky čas na to bola Anna Chovanová svedkom presunov vyčerpaných vojsk, chladnokrvného rabovania i rutinnej popravy raneného nemeckého zajatca, ktorý nevládal chodiť. Matkina sestra, Pavlína Zajacová, príslušníkov československej armády prosila, aby ho nezabíjali, pretože sama mala vo vojne synov, ktorí mohli byť niekde zajatí a tiež mohli prosiť o milosť. Jej prosba ale nepadla na úrodnú pôdu.

V období bezprostredne po vojne sa v Strečne na pár dní usadili príslušníci ukrajinskej povstaleckej armády, tzv. Banderovci, ktorí boli známi drancovaním dedín. Ich úsilím bolo dostať sa do Nemecka a nájsť tam azyl pred stíhaním. Štyria z nich prepadli Máriu a Annu počas toho, ako v lese pílili mladé buky. Anne vytrhli chlieb, ktorý mala so sebou, a jej matku drsne odsotili. Obe boli nútené prenechať im drevo, ktoré napílili, a utiekli. Túto skupinu Banderovcov neskôr zajali príslušníci československej brigády.

Po skončení vojny bolo hlavným úsilím rodiny obnoviť hospodárstvo. Miestna komunita občanov bola rozdelená, ľudia sa starali iba o vlastné prežitie a opravu zničeného majetku. Chovanovci počas leta bývali na dvore a spávali v maštali u Juraja Klocáňa, pretože ten opravoval dom a nemal v ňom pre nich miesto. Pred príchodom zimy Mária vyhliadla domček, v ktorom zomrel starý muž na tuberkulózu, a požiadala pozostalú, či by sa tam s deťmi nemohla nasťahovať, na čo vdova privolila, pretože sama šla bývať k synovi. Mária chalúpku obielila vápnom a udupanú hlinu na zemi poprekladala doskami.

Anna Chovanová v tomto dome prežila približne desať rokov. V roku 1946 nastúpila do miestnej školy v Strečne, ktorú navštevovala dva roky. Potom vychodila ešte dva roky meštiackej  školy vo Varíne, a ako šestnásťročná začala pracovať v hračkárskom obchode vo Vrútkach. Neskôr vystriedala ďalšie dve zamestnania ako účtovníčka, až zakotvila v stavebnom podniku Doprastav.  Počas zamestnania v Doprastave sa vydala za Stráňavca Jána Moravčíka, a ako dvadsaťročná sa stala matkou. Písal sa rok 1956.

Po založení rodiny sa presťahovala  do Stráňav, kde bývala dva roky. Ešte pred jej odchodom do susednej dediny začala s matkou stavať dom v Strečne, kde sa o pár rokov presťahovala aj s manželom a dvoma deťmi.

Život Anny Chovanovej, po vydaji už Moravčíkovej, sa stal pokojnejším. Hoci materiálne zabezpečenie rodiny bolo pre ňu naďalej každodenným bojom, mala aspoň dôstojný domov a dobré pracovné možnosti. Dovedna vychovala päť detí. Po poslednej materskej dovolenke si spravila výučný list v Bánovej a stala sa vedúcou predajne Jednota v Strečne. Z tejto práce aj odišla na dôchodok.

Jej matka Mária po vojne taktiež pracovala v Doprastave. Dožila sa vysokého veku a zomrela pokojne roku 1986 v Strečne. Syn Ľudovít sa vyučil za murára a presťahoval do Priekopy pri Martine.

Anna Moravčíková dodnes žije v Strečne a teší sa z troch pravnúčat. Na stratenú možnosť  emigrácie do Spojených štátov nepomýšľa – to už patrí dávnej minulosti. Svoje neobyčajné detstvo predchnuté hľadaním domova aj obrazmi ukrutnosti si však stále živo pamätá. Ako sama vraví, je to niečo, čo „ostane v človeku“.

Citované zdroje:

ĎURČO, Pavol. Strečno. SOPP Žilina, 2010. ISBN: 978-80-970464-2-2. Str. 24-27

 

Anna Moravčíková

Anna Moravčíková, rod. Chovanová, sa narodila 28. 2. 1935 v Strečne. Časť detstva prežila v rumunskej Oršave ako dcéra lodivoda, kde začala navštevovať miestnu školu a narodil sa jej brat. Po tom, ako v roku 1943 jej otca na smrť dobili príslušníci Gestapa, sa jej matka sa rozhodla vrátiť s deťmi do Strečna. Trojica sa naozaj dostala do rodnej dediny po náročnej ceste, ale o dva dni na to prepuklo Slovenské národné povstanie a obyvatelia sa museli schovať do hôr. Začal sa cyklus sťahovania, hľadania obydlia a obživy. Úľava prišla až po skončení vojny, kedy si rodina zaistila stále bývanie v starom domčeku. Anna Moravčíková vychodila školu vo Varíne a viedla ťažký, ale už ustálený život ako pracujúca žena matka piatich detí. Pracovala v obchodoch v Martine, v Žiline a vo Vrútkach, v podniku Doprastav viedla účtovníctvo. Po poslednej materskej dovolenke si urobila výučný list v Bánovej a do dôchodku pracovala v predajni Jednota. Dodnes žije v Strečne s rodinou.

Galerie
Anna Moravčíková s matkou, cca 1938 Anna Moravčíková, cca 1938
Chovanovci  v Rumunsku, 1939 Kamil Chovan s deťmi, cca. 1942
Kamil Chovan, 1927 Anna Moravčíková v roku 2017
Spomienka na Kamila Chovana na náhrobku Márie Chovanovej Náhrobok Márie Chovanovej
Pamätná tabuľa Slovenského národného povstania na Základnej škole v Strečne