Pod krídlami Vtáčnika

Príbeh môjho prastarého otca Martina Tadiana:

Narodil sa 15.3.1903 v dedinke Kľak. Pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny, mal štyroch súrodencov. Počas svojho života pracoval ako lesný robotník v okolitých horách ako skoro všetci obyvatelia Kľakovskej doliny. Počas vojnového obdobia sa stal richtárom(starostom), vďaka čomu sa mu podarilo ako málokomu navštíviť aj prezidenta Edvarda Beneša. Po vojne, kedy prišiel o celú svoju najbližšiu rodinu sa znovu oženil s Annou rod. Pavlíkovou, s ktorou mal 2 deti. Z tohto manželstva pochádza aj moja stará mama Anna Pajtinová, rod. Tadianová. Po rôznych zdravotných problémoch išiel na invalidný dôchodok. Zomrel 7.2. 1991 vo svojej rodnej dedine, kde prežil celý svoj život a napriek hrozným udalostiam, ktoré sa mu navždy vryli do pamäte ju nesmierne miloval.

Tu spomína na svoj príbeh, ktorý mu navždy zmenil pohľad na svet a krutosť 2. svetovej vojny.:

„Ovzdušie bolo stále napäté. Všetci dedinčania sme mali strach z blížiacej sa vojny, pretože sa povrávalo o príprave Nemcov na prepadnutie našej malej dedinky v lone hôr Vtáčnika. Chceli zničiť toto partizánske hniezdo.“ Takéto reči desili naozaj všetkých. „ Vari len nevyvedú proti nám takúto krutosť,“ rozprávali sme sa v kuchyni. „ Kde by sme sa podeli v takejto tuhej zime, keby vypálili naše domy?“ Práve to by bol ten trest, že by sme zostali pod holým mrazivým nebom,“ povedal som. „Tieto Vianoce nebudú pokojné.“ Veľmi sme sa báli toho, čo sa hovorilo, že sa Pílani a Veľkopolci stroja vypáliť našu dedinu. Povrávalo sa to a dalo sa to od nich aj čakať. Cez Vianoce bolo nariadené zatmenie okien. Aj štedrý večer mal skromný priebeh. Bez darčekov a tradičného spievania pod oknami, ktoré vždy veľkolepo dopĺňalo atmosféru. V dedine aj po jej okraji boli rozostavané partizánske stráže. Atmosféra týchto Vianoc vôbec nebola sviatočná a všade nás skôr sprevádzal strach ako radosť.

Prišiel nový rok 1945. V mrazivý januárový mesiac len tak trešťalo. Dni boli stále viac a viac napäté. „Partizáni a my chlapi z dediny sme boli vo večnom strehu. Hoci bola obloha stále jasná, modrá vo vzduchu visela nad dedinou akási neviditeľná, hrozivá chmára.“ V jedno poobedie sa strhol veľký poplach. „Nemci idú!“ Rozletelo sa z domu do domu, keď pod dedinou zahučal výstrel na poplach. Chlapi sme rýchlo bežali do hôr a ženy s deťmi zavreté v domoch sa triasli strachom. Pod dedinou bolo počuť streľbu. Všetci sme napäto čakali, čo sa bude robiť. Streľba zrazu utíchla a aj my sme sa vrátili z hory… „Nemci ustúpili!“ A však nebolo to bez obetí. V prvých domoch na dolnom konci zranili ľudí a zabili niekoľkých partizánov. V ten deň síce Nemci ustúpili, ale dal sa očakávať ich návrat s pomstou.

Bola nedeľa… Zrazu pod orechom nastal veľký ruch. „Nemci idú!“ Z Grúňa počuť streľbu a rachot diel. Všetci chlapi sme sa zbehli u „Hudečkov“. Stadiaľ bolo vidieť ako sa Nemci valia od kaplnky z Ostrého Grúňa. Utiahli sme sa na kraj hôr. Tam sme sledovali čo sa deje. Za chvíľu sme počuli krik Nemcov a hrozný a neprestajný nárek žien. Do toho sa neprestajne miešala streľba a z niektorých domov vyšľahovali plamene po zápalných guľkách. Bolo neopísateľné sa na to pozerať a najhoršie na všetkom, že sme nemohli nič urobiť. Povedal som, aby sme sa utiahli hlbšie do hôr, nech nás nezbadajú a nerozzúria sa ešte viac. Tam sme prečkali skoro celý deň, kým všetko neutíchlo. Večer, keď sme sa vrátili do dediny bola tma… Napriek tomu ten pohľad na zničenú celú dedinu nechcem nikdy viac zažiť. Doma som nikoho nevedel nájsť, tak som išiel ku kamarátovi do Grúňa. Na druhý deň zavčas ráno som sa opäť vrátil ich hľadať. Dom bol vyhorený a prázdny. Ich som nenašiel. Pred domom bolo len rozhádzané šatstvo, obilie a múka. Známi mi tvrdili, že všetkých odviedli do Žarnovice, a tak s nádejou, že ich konečne stretnem, som išiel hľadať tam. Po ceste som sa každého pýtal, či ich nevidel, ale nikto mi nevedel nič povedať. Až v Hámroch mi jeden kamarát povedal, že do Žarnovice nikto nešiel, ale v Kľaku videl pri dome viacej hláv zo zhorených tiel. Zmocnil sa ma veľmi zlý pocit samoty a strachu, nechcel som si to v tej chvíli ani predstaviť. Po ceste domov som tajne dúfal, že tie zhorené hlavy nebudú patriť mojim najdrahším. Veril som, že keď všetko utíchne ešte uvidím radosť zo života v očiach mojich detí.

Prišiel som do Kľaku, kde sa mi naskytol ešte horší pohľad. Aj keď som si to nechcel ani pripustiť, môj kamarát mal pravdu. Doma som našiel mŕtvu Aničku ležať len tak na holom teréne. A tí ostatní boli z hornej strany domu, pri stene postrieľaní a spálení. Nedali sa ani identifikovať, spoznal som ich len podľa šatstva, ktoré keď som krompáčom vykopával ich telá zo zamrznutej zeme bolo primrznuté a nebolo zhorené. Pozbieral som ich všetkých do jednej bedne, ktorú som na sánkach odviezol na cintorín, kde som ich všetkých spolu pochoval. V tej chvíli som nemohol urobiť nič viac. Zrútil sa mi celý svet. Všetci moji najdrahší boli zrazu preč. Vrátil som sa do Horných Hámrov k rodine, lebo bola nariadená evakuácia. Koho by našli doma, toho by postrieľali. Na Holom vrchu v Hámroch som čakal až do príchodu fronty 6 týždňov.

Bol to strašný deň… Bezbožná krvavá nedeľa, kedy som prišiel o celú svoju rodinu: ženu Marku , matku Máriu, tri dcéry Aničku, Marku a Valiku i syna Jožka. Ani mohutné krídla Vtáčnika nedokázali uchrániť moju rodinu a dolinu pred hrozným krviprelievaním.

Použitá literatúra

1. Pinková, R.: 21. JANUÁR 1945 najsmutnejší deň pre KĽAK a OSTRÝ GRÚŇ; Vydala obec Kľak pri príležitosti 65. výročia vyvraždenia a vypálenia obcí Kľak a Ostrý Grúň v roku 2010, tlač MISTRO, s.r.o.

2. Lavrincová, M.: Život zrodený zo smrti. Bratislava 2011

3. Martin Tadian, Kľak , 966 77, Svedok kľakovskej tragédie, nahrávka na magnetofónovej páske , súkromná rodinná nahrávka

4. Haringová M.: Spustošená dedina. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1989

5. Šufliarsky J.: Akcia Edelweiss. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1963

Kľakovská dolina: obce Kľak a Ostrý Grúň

Pohorie Vtáčnik

Vtáčnik je krajinný celok Slovenského stredohoria. Má staro vulkanickú stavbu, budujú ho prevažne andezity a pyroklasitické horniny. Najvyšším vrcholom je Vtáčnik 1346 m.n.m. Vegetáciu predstavujú dubovo-bukové lesy, vo vyššom stupni prevládajú bučiny. Vrcholová časť pohoria je vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu.

Obec Kľak

Vtedy aj teraz jedna z najkrajších dolín stredného Slovenska, rozpoltená dravým horským potokom, ktorý zberal všetky horské bystriny. História obce bola nevšedná. Obec vznikla koncom 16. a začiatkom 17.storočia, keď panovníčka Rakúsko-uhorskej monarchie Mária Terézia vyslala našich predkov z rodného Sliezska do týchto hôr, aby tu pracovali ako kráľovskí lesní robotníci.

Kľak leží v pohorí Vtáčnik na plošine medzi dolinami Kľakovského a Kláštorského potoka. Členitý povrch zalesneného chotára s dlhými dolinami a skalnými útvarmi tvoria andezity. Od roku 1966 je tu na ploche 193,97 ha vyhlásená štátna prírodná rezervácia Vtáčnik.

Příběh místa

Po ťažkostiach, ktoré slovenský ľud pociťoval, sa dalo čakať, že 29. 8. 1944 sa občania, z týchto dedín zapoja do boja SNP,ale výborne vyzbrojená hitlerovská armáda, za výhodných podmienok vojenskej techniky SNP potlačila.

Vojaci – povstalci boli nútení roztrúsiť sa po slovenských horách. Báli sa, že by po návrate domov ich mohol niekto udať ako partizánov fašistom.

Začali sa tvoriť partizánske skupiny, ktoré už koncom novembra 1944 sa nachádzali aj v okolitých horách Vtáčnika.

Občania Kľakovskej doliny chápajúc situáciu, poskytli pomoc, každý ako mohol najmä potravinovou pomocou, šatstvom a zásobovaním liekov. V tomto období civilné obyvateľstvo pomoc partizánov považovalo za svoju povinnosť.

Obyvatelia obcí Kľakovskej doliny neraz pomohli a prichýlili nejedného partizána do svojich skromných príbytkov.

Pred hroznou udalosťou z dňa 21. 1. 1945 vo štvrtok dňa 18. 1. 1945 poslali fašisti na prieskum 4 tanky, obrnené pancierové autá a delá. Išlo len o prieskumnú akciu, vďaka ktorej chceli zistiť počet partizánov nachádzajúcich sa v týchto obciach, pretože nemali žiadnu hodnovernú informáciu o partizánoch v pohorí Vtáčnik. Nenašiel sa ani jediný zradca z Kľakovskej alebo Prochotskej kotliny, ktorý by Nemcom poskytol informácie.

Na začiatku Kľaku narazili na odpor partizánskej jednotky s mínometom, z ktorej zranili Antona Šagata ml. Potom ho priviazali k obrnenému autu a ťahali až do Horných Hámrov. Tam pokračovali v týraní, keď im nič neprezradil, zastrelili ho a hodili do masového hrobu.

Pod kostolom v Kľaku narazili na druhú malú jednotku komisára Jána Jakaba. Fašisti ich spozorovali a začala strieľať z dela. Ján Samelčík bol po zásahu granátom smrteľne ranený. Ťažké zranenie utrpel aj Ján Jakab a Peter Boroš. Jakaba odviezli do domu Alojza Trvalca, kde ho ošetroval francúzsky lekár-partizán Hubert Frederik. Privolaní lekár zväzku Jána Žižku mu za veľmi zlých podmienok amputoval nohu kuchynským nožom namočeným v liehu. Pre otravu krvi bol však jeho stav beznádejný.

Krvavá Nedeľa

Po predchádzajúcej intenzívnej prieskumnej akcii o dva dni neskôr dostal štáb partizánskej brigády Nálepka správu, že dôjde k sústredenému útoku na Kľakovskú dolinu. Okrem celej jednotky Edelweiss, ktorú tvorilo 300 mužov aj so slovenskou rotou, sa na prepade zúčastnil aj nemecký Heimatschutz. Ich prvým cieľom bol Ostrý grúň, ktorý skoro kompletne vyvraždili. Zastrelili 64 nevinných obetí a 9 vyšli ranení. Po tejto masakre vtrhli do Kľaku, kde zavraždili ďaľších 84 osôb. Brutálne vraždenie celých rodín kombinovali so sadistickým mučením zraneného partizána Martina Herku, pri ktorom sa vyžívali v Hornom Kľaku pred očami násilne prihnaných občanov. Najmladšou obeťou bola trojmesačná Jozefína Haringová, ktorú vojak hodil o stenu domu a jej matku zastrelil. Mnohé z obetí boli upálené zaživa. Išlo o jeden z najbrutálnejších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska