Odvážny farár

Ján Harman bol evanjelický kňaz a v čase Slovenského národného povstania pôsobil ako tajomník revolučného národného výboru v obci Vyšná Slaná. Národné cítenie a zmysel pre slobodu sa uňho prejavovali už v skorších rokoch života. Ešte počas štúdií na teologickej fakulte v Bratislave, za čias Rakúsko – Uhorska, sa navzdory krutému národnostnému útlaku zúčastňoval tajných schôdzok klubu slovenských študentov v Bratislave, pričom mu v prípade prezradenia hrozilo okamžité vylúčenie zo školy. V čase druhej svetovej vojny, ktorému sa v našom príspevku budeme venovať, pomáhal partizánom nielen hmotnými darmi – jedlom, šatstvom a peniazmi – ale aj ako spoluorganizátor slovenského národného povstania v oblasti Gemera a organizátor pomoci partizánom v čase po povstaní. Ako uvádza pamätníčka Viera Ďurejová, dcéra Jána Harmana: „V tých časoch nebolo dňa, že by sa u nás partizáni neboli stavili.“ Z výpovede Juraja Spišiaka, partizána, ktorého sa Ján Harman rozhodol ukrývať napriek tomu, že naňho bola vypísaná šesťdesiattisícová odmena, vyplýva, že utečenci z koncentračných táborov sa v oblasti Gemera ukrývali už od roku 1942, keď začali podnikať prvé útoky na nemecké jednotky umiestnené v tejto oblasti. A Ján Harman, spolu so svojou manželkou Annou Harmanovou a svokrom, niekdajším starostom obce Vyšná Slaná, Samuelom Pačenovským, ochotne utečencom pomáhal. O tejto činnosti pamätníčka Viera nemala ani potuchy, keďže ona v tom čase navštevovala internátu školu v Prešove a doma prakticky celý rok nebývala. V apríli 1944 ju však pustili domov a nedlho na to naplno vypuklo slovenské národné povstanie, v ktorom jej otec, ako tajomník revolučného národného výboru, organizoval zásobovanie partizánov z Vyšnej Slanej a okolia. V tejto dedine snáď ani nebolo možné nájsť dom, z ktorého by nevzišiel povstalec alebo pomocník povstalcov. Aj Ján Harman by šiel bojovať, keby mu to dovolil jeho zdravotný stav, vzhľadom na svoje problémy však vedel, že bude povstalcom užitočnejší ako tajomník revolučného národného výboru. Po potlačení povstania sa zvyšky partizánskych oddielov utiahli do hôr. Partizáni mali svoje stanovištia aj na neďalekej hore známej ako Radzim. Po príchode nemeckej armády do Vyšnej Slanej sa v dome Samuela Pačenovského, kde býval aj Ján Harman so svojou dcérou Vierou, synom Ivanom, svokrom Samuelom a dvojicou služobníkov, ubytovali šiesti zákopníci a nemeckí velitelia si v zadnej izbe domu zriadili úrad. Napriek tomu Ján prehovoril svojho svokra, aby v dome ukryl Juraja Spišiaka, známeho partizána, na ktorého hlavu bola vypísaná odmena 60 000 korún. Spišiak bol totiž zodpovedný za smrť niekoľkých nemeckých vojakov a veliteľov. Spišiaka ukryli na povale, výjsť von mohol iba vtedy, keď Anna Harmanová zavolala na psa, čo bolo ich dohovoreným znamením. V zadnej izbe domu raz dokonca vypočúvali Spišiakovu sestru, ktorá, pre vlastné dobro, ani len netušila, kde sa ukrýva jej brat. Celý výsluch pritom Spišiak pozoroval cez úzku štrbinu medzi doskami na povale. Po výsluchu ovládla Annu Harmanovú zlá predtucha, že Nemci prehľadajú povalu. Zavolala teda radšej na psa, aby Spišiak stihol ujsť a po jeho úteku nemecký dôstojník povalu skutočne prehľadal. Spišiak musel v tú noc spať v neďalekom lese, ale už ráno bol späť v bezpečí svojho úkrytu. O raneného partizána Spišiaka sa starala najmä Anna Harmanová a Ján Gallo, vedúci hospodárstva rodiny Harmanových. Okrem Harmanovcov, Samuela Pačenovského a Galla nikto netušil, kde sa partizán ukrýva. Šesťdesiattisíc bolo predsa len priveľkým lákadlom a v spojení so strachom tvorili priam smrteľnú kombináciu. V tom čase totiž v neďalekom Tisovci popravili za pomoc partizánom osemdesiattri osôb a v ešte bližšej obci Muráň zastrelili za pomoc partizánom každého desiateho muža nad šestnásť rokov. Preto sa ani nemožno čudovať manželom Pikovcom z miestneho mlyna, ktorí poskytli vo svojom dome útočisko ich synovi, hľadanému partizánovi, a jeho spolubojovníkom, že nápor strachu napokon nevydržali a v obave o vlastný život, ako aj o životy svojich dvoch maloletých dcér, prezradili ich úkryty. Ján Harman však vytrvalo utišoval svoju manželku aj svokra a pomoc Spišiakovi považoval za svoju povinnosť. Ako tajomník revolučného národného výboru sa totiž zaviazal pomáhať všetkým partizánom, bez ohľadu na možné nebezpečenstvá. Sám však celé noci striehol, či niektorého z vojakov nenapadne ísť na povalu. Po štyroch mesiacoch sa Spišiak zotavil a opäť sa začal ukrývať na hore Radzim, kde sa zapojil do bojových akcií partizánskej skupiny „Za oslobodenie Slovanov“. V tom čase už vojská sovietskej armády prudko postupovali a Nemci pomýšľali na ústup. Skôr, ako odišli sa však chceli vybúriť na miestnom obyvateľstve. Začali plánovať ostreľovanie dediny. Napokon sa rozhodli pôvodný plán zmeniť, a odobrať dedinčanom dobytok. Ale aj tomu sa vďaka spoločnej snahe Jána Harmana a starostu obce a zároveň predsedu revolučného národného výboru Tomašika podarilo zabrániť. Po poprave ilegálneho pracovníka Arpáda Kútha v neďalekej obci Čierna Lehota sa o svoje životy začali obávať najmä členovia komunistickej strany. Harman síce nebol komunista, ale, ako upozorňuje Viera Ďurejová: „Keď bolo treba pomôcť, nehľadelo sa na to, ku komu patríš“. A tak, po odchode partizána Spišiaka, Harman znovu prehovoril svojho svokra, aby vo svojom dome ukryl členov komunistickej strany z obce Vyšná Slaná aj s ich rodinami – dokopy desať osôb. Takí veľkí počet ľudí sa už ale nemohol skryť na povale. Komunistov teda ukryli vo svojej pivnici. Zákopníci, ktorí bývali v dome Samuela Pačenovského a, našťastie, opäť nič zvláštne nepostrehli, sa s Harmanovou dcérou Vierkou rozlúčili pekným darčekom – vzácnou čokoládou. Anna Harmanová svojej dcére naznačila, nech ju neberie. Bála sa totiž, že je čokoláda otrávená. Nemec si však všimol jej posunok, a na dôkaz toho, že čokoláda nič nebezpečné neobsahuje, si z nej sám kúsok odlomil. Až vtedy dovolila Anna svojej dcére dar prijať. Ráno už po zákopníkoch nebolo ani stopy. Pár dní na to sa však dedinou prehnala ustupujúca nemecká armáda. Jeden z vojakov chcel vziať zo sýpky vrece ovsa. Keď to videl Ján Harman, neudržal sa a hádzal doňho, čo mu prišlo pod ruky. Nemec sa rozbehol za ním, no do pivnice, v ktorej sa ukrývali miestny komunisti, sa neodvážil zísť. Po vojne sa postavenie Jána Harmana výrazne zmenilo. Z váženého poradcu a pomocníka partizánov sa dokonca niektorí snažili vykresliť zbabelca. Vyčítali mu, že nebojoval v horách. Málokto prihliadal na jeho chatrný zdravotný stav a na operáciu, ktorú pred vojnou podstúpil. Po vojne si aj s deťmi prenajal byt v Rožňave. A následne, ako uvádza vo svojej výpovedi partizán Juraj Spišiak: „…nemocný a vyčerpaný svojou činnosťou o záchranu ohrozených, zomrel ihneď po oslobodení v prvej polovici roku 1946“. Smrťou Jána Harmana nastali pre jeho manželku Annu ťažké časy. Ostala sama, iba so svojim starým otcom a dvoma deťmi. Príchod socializmu navyše výrazne zhoršil zdravotný stav jej otca, pretože komunisti, na rozdiel od Nemcov, brali ľuďom všetko. A tak Samuela Pačenovského, ktorého komunisti označovali za „kulaka“, a ktorý všetko, čo mal získal vlastnou šikovnosťou, vzdelaním a tvrdou prácou, keďže už ako štrnásťročný odišiel bez haliera vo vrecku od svojej ovdovelej matky, onedlho pripravili o všetko. Zlomený a okradnutý Samuel navzdory svojmu pevnému zdraviu umrel pár rokov po februárovom prevrate. Smrťou Samuela nastali osirelej vdove Anne ešte ťažšie časy. Dom bol, ako píše vo svojich pamätiach „na búračku“ a vdovský dôchodok taký malý, že sa z neho nedalo vyžiť. Predajom domu síce získala finančné prostriedky, ale potom, čo vyplatila svojich šiestich súrodencov, jej veľa neostalo. Súrodenci, a najmä sestra Božena, členka komunistickej strany Slovenska, ju presviedčali, nech vstúpi do strany. Vraj ako straníčka sa bude mať lepšie a získa všeljaké výhody. Anna však opovrhovala komunistickou stranou. Vedela, že bez jej prispenia by ešte mala otca. Navyše komunisti obviňovali jej manžela zo zbabelstva. Napriek tomu sa však pokúsila obrátiť na vládnu moc s prosbou o vydanie osvedčenia, že ona a jej manžel boli účastníkmi národného boja za oslobodenie. Vládna moc však odpovedala stále tými istými slovami: „Keď Váš manžel pre stranu nepracoval a ani straníkom nebol, nemôžeme žiadne potvrdenie vydať.“ Komunisti dokonca označili svedectvá partizánov, ktorým pomáhala, ako aj komunistov, ktorých s manželom ukrývali, za vykonštruované. Jedine svedectvo partizána Spišiaka malo akú – takú váhu, pretože on bol nositeľom rádu prezidenta za hrdinstvo. Avšak ani váha Spišiakovho svedectva nebola príliš veľká, pretože ani Spišiak nebol členom komunistickej strany. A tak sa po troch rokoch odmietania žiadostí Anna obrátila na svoju sestru Boženu, na ktorú sa pritom aj hnevala, že je komunistka, keďže im komunisti všetko vzali. Božena robila, čo bolo v jej silách, a napokon, v roku 1971 sa jej podarilo vybaviť osvedčenie o tom, že Anna Harmanová bola účastníčkou národného boja za oslobodenie. Anna síce nebola spokojná s tým, že jej priznali iba ukrývanie Spišiaka (od 15. 10. 1944 do 24. 1. 1945), osvedčenie jej však pomohlo k zlepšeniu finančnej situácie, a tak už o žiadne ďalšie osvedčenia ani nežiadala. Jej manželovi, Jánovi Harmanovi, ktorý pre národný boj proti fašizmu spravil ako tajomník revolučného národného výboru oveľa viac, zásluhy nikdy nepriznali. Pritom, ako uvádza Anna Harmanová vo svojich pamätiach, niektorým uznali účasť v boji za národné oslobodenie iba na základe toho, že boli komunisti, a ani nemuseli naozaj bojovať. Ján Harman bol nepochybne jedným z mnohých nekomunistov, ktorým kvôli ich politickým postojom nikdy neboli priznané zásluhy v boji proti fašizmu.

Vyšná Slaná

Obec Vyšná Slaná sa nachádza v hornatej oblasti slovenského Gemera. Tento kraj je spätý s históriou Slovenska už stovky rokov. V trinástom storočí sa v tomto kraji, pri rieke Slaná, odohrala jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek v dejinách Uhorska. V tejto bitke proti výraznej presile Tatárov síce uhorskí vojaci nezvíťazili, nepochybne však preukázali hrdinstvo a oddanosť vlasti. Neskôr, za čias slovenského národného obrodenia, z tejto oblasti vzišli desiatky národovcov a bojovníkov za práva Slovákov, akými boli napríklad jazykovedec Pavol Jozef Šafárik či kapitán slovenského dobrovoľníckeho oddielu Ján Francisci Rimavský. Vyšná Slaná sa stala významným centrom odboja aj v novovekej histórii Slovenska. Už od r. 1942 sa v lesoch blízkej hory Radzim ukrývali statoční dedinčania a utečenci z nemeckých koncentračných táborov, aby vytvorili partizánske skupiny. Na hrdinstvo tunajšieho obyvateľstva poukazujú aj desiatky pamätných tabúľ z dôb druhej svetovej vojny roztrúsených na námestiach okolitých dedín. Pomník na poctu partizánom môžeme nájsť aj v obci Vyšná Slaná. Väčšinu partizánov v tejto oblasti tvorili ľudia neskúsení v boji, ktorí by bez pomoci miestneho obyvateľstva neprežili.

Příběh místa

Výsluch

Začal neskoro v noci.

Ako miesto výsluchu si nemecký esesák vybral zadnú izbu v dome Samuela Pačenovského. Zuzane Spišiakovej sa už od únavy privierali viečka, keď nemecký veliteľ začal vypočúvanie:

„Wo ist er?“

Ale ani vresk a spŕška úderov mu nepomohli k tomu, aby na svoju otázku konečne dostal odpoveď. Útla žienka iba stále opakovala to isté, že nevie. Nasledovali ďalšie údery a vyhrážky, ale žena ani nezastonala. Iba nedávno sa vrátila z nútených prác v Nemecku, a tam sa naučila znášať aj horšie zaobchádzanie. Našťastie bol v izbe prítomný aj Ján Harman. On dobre vedel, že ten, koho hľadajú sa na to celé díva cez úzku štrbinu medzi doskami. A občas, keď pozdvihol zrak, zazrel jeho lesklé oči zvlhnuté slzami. Harman svojou bezchybnou nemčinou prosil veliteľa, nech výsluch zastavý. Ale Nemci neprestávali. V žilách Juraja Spišiaka vrel hnev. Nemci ho už pripravili o brata, a teraz, zdalo sa, príde aj o sestru. Najradšej by zišiel dole, len keby mu rany dovolili ísť. Teraz však musel dávať pozor hlavne na to, aby krv nepresiakla cez obväz. Ak by z neho kvaplo, a jeho úkryt by bol prezradený, nepochybne by všetci skončili pri plote. Ženu napokon pustili. Po výsluchu však zavolala na psa Jánova manželka Anna. Spišiak vedel, čo to znamená. Rýchlo vstal, a spolu so svojim komplicom, Jánom Gallom, ktorý slúžil u Harmanovcov ako hospodár, ušiel do lesa. Anna sa už od detstva zaujímala o liečivé bylinky, čary a tajomstvá. Už od malička mala silnú intuíciu. A v tú noc jej čosi hovorilo, že Nemci niečo tušia. Nemeckí dôstojník sa po chvíli vrátil a šiel rovno na povalu. Našťastie sa len porozhliadol, lebo keby povalu skúmal podrobnejšie, isto by našiel krvou pokropenú pričňu, na ktorej zvykol odpočívať hľadaný partizán. Teraz už podozrenie pripadalo smiešne aj nemeckému dôstojníkovi. Nikto by predsa nebol taký hlúpy, aby ukrýval partizána, na ktorého je vypísaná šesťdesiattisícová odmena. A tobôž nie Ján Harman, vzdelaný muž. Nič netušiaci dôstojník sa teda spokojne oddal spánku, a ráno už Spišiak znovu spočinul na prični vo svojom bezpečnom úkryte.