Generálova dcéra

Příběhy 20. Století: Generálova dcéra

Viac ako päťdesiat rokov žije a pracuje na Slovensku jedna ruská učiteľka- Nelli Ivanovna Veselá. Za toto obdobie vštepovala svojim študentom lásku k ruskému jazyku a záujem o ruskú kultúru. Jej učiteľská práca bola na Slovensku vysoko ocenená. Vlastní niekoľko vyznamenaní a ocenení: Vzorný pracovník v školstve (1983), Zaslúžilý učiteľ Slovenska (1988), Top profesor roka v mimoškolskej činnosti (2002), Európsky učiteľ jazykov (2006). Medzi slovenskými vyznamenaniami, ktoré Nelli Ivanovna dostala, je aj medaila M.R. Štefánika III. stupňa od Ústrednej rady Slovenského zväzu antifašistických bojovníkov (je to dôstojné ocenenie človeka, ktorý sám prežil štyri roky v koncentračných táboroch).

Slovensko sa stalo jej druhým domovom na konci päťdesiatych rokov. V roku 1954 sa zoznámila so svojím manželom, študentom Uralského Polytechnického inštitútu, Václavom Veselým, ktorý prišiel do ZSSR študovať z Československa. Vzali sa vo Ľvove, kde ako študentka žila Nelli. Štúdium dokončila na univerzite v Prahe. Nasledujúce roky pracovala ako učiteľka ruského jazyka v školách na Slovensku, aj na našom Gymnáziu Milana Rúfusa v Žiari nad Hronom. Dnes už osemdesiatročná Nelli si vždy želala, aby sa v rodinnej pamäti nestratili spomienky na to, čo prežila ich babička, jej brat, prababička a státisíce obetí fašizmu.

Pani profesorka Nelli Veselá spomína na hrôzy II. svetovej vojny, na koncentračné (fašistické) tábory… V nich ako sedem až jedenásť ročné dieťa prežila štyri roky. Vydržala vďaka materinskej láske, ktorá ju a jej brata Voloďku ochránila. Tak ako miliónom detí, aj jej vojna vzala detstvo. Dnes už pomaly odchádzajú poslední predstavitelia generácie, ktorá na svojich pleciach niesla ťarchu vojny. Nemali by sme na týchto ľudí zabúdať. Ich príbehy sú pre nás poučením, aj varovaním. Svedčia o duchovných a mravných hodnotách ľudí, čo žili v ťažkých časoch totality.

Z tohto dôvodu sme pre vás pripravili rozhovor s odvážnou a výnimočnou ženou. Dozvedeli sme sa, že plukovník I.V. Tutarinov, otec Nelli Veselej, slúžil na hraniciach v Breste. Odmietol poslať svoju ženu a deti do Moskvy, lebo sám chcel byť príkladom a nepodliehať panike, veď inak by porušil predpis daný Stalinom.

V rozprávaní Nelli Veselej sa najprv obnovujú spomienky na jej šťastné detstvo v Moskve. Bolo plné lásky, pozornosti rodičov a radosti.

Po Fínskej vojne otca poslali do Brestskej pevnosti, kde velil pluku. Jej matku spolu s ňou a Voloďkom ubytovali vo vojenskom mestečku Pružany pri Volkovsku. Tu ich zastihla aj II. svetová vojna. Zažili bombardovanie a rýchlo sa museli s matkou a bratom Voloďom ukryť do bunkra. Po útoku ženy a deti (muži boli na fronte) začali strastiplnú cestu k Minsku. Keď konečne dorazili, mesto bolo zbombardované a nemohli v ňom zostať. Rodiny vojakov zatýkali. Tak sa Nelli spolu s matkou a bratom dostali na púť koncentračnými tábormi.

Pani Veselá si spomína na veľa príhod, ktoré tam počas štyroch rokov zažila. Jednou z nich je napríklad uhryznutie esesáka, keď mlátili jej brata a ona ho chcela ochrániť.

„Žiada sa pripomenúť, že z vojnových detí sú dnes už starčekovia. Prežili peklo, majú právo na dôstojný život, na úctu a na aspoň malú kompenzáciu. Nemecko, ktoré pred celým svetom priznalo svoj ťažký, ničím neodpustiteľný hriech, ju vypláca aj bývalým detským väzňom.“ Citácia z knihy Generálove deti

Galerie
Nemecké (preložené) potvrdenie Nemecké potvrdenie
Masový hrob č. 470, kde je pochovaná aj Jelizaveta Tutarinovová, rod. Šiškinová Jeden z mnohých radov masových hrobov, Vchod do cintorína
N. I. Veselá 2011 Veselá s delegáciou antifašistov na cintoríne sovietskych vojakov v Strečne
Klub seniorov- optimistov. Veselá uprostred v druhom rade. Aktívna Nelli Ivanovna
Triedna profesorka Nelli Veselá s absolventami gymnázia Nelli na skúške so študentkou
N. Veselá sprevádza sovietsku športovú delegáciu olympijských majstrov v krasokorčuľovaní Irinu Rodninovú a Alexandra Zajceva a legendárneho brankára Leva Jašina N. Veselá so slovenskou delegáciou v Moskve, pred MGU
Veselá rodina Veselých Šťastná rodinka Veselých
Plukovník I. V. Tutarinov, otec N. I. Veselej, foto pred vojnou Obraz maliara K. V. Kitajka: I. Tutarinov v kozáckej rovnošate s pobočníkom Turčaninovom počas Veľkej vlasteneckej vojny
Generálplukovník Tutarinov pri historickej mape bojov Generál Tutarinov, keď ho povolali do Uralského vojenského obvodu. Rodina sa presťahovala do Sverdlovska. (Nelli s otcom, macochou Natáliou Nikolajevnou a s nevlastným bratom Sťopom, Stivom)
Študenti 8. školy pracujúcej mládeže vo Sverdlovsku Vladimír Tutarinov s priateľom ako poslucháči prvého ročníka vojenskej akadémie
Nelli ako druháčka filologickej fakulty Pionierska rada 148. moskovskej školy so skupinovou vedúcou
Nelli s priateľkou v pionierskom tábore (po vojne) Nelli s bratmi Voloďom s Sťopom (po návrate z detského domova)
Jelizaveta Vladimírovna Šiškinová, mama N. I. Veselej Nelli Veselá v roku 1956
Generálmajor I. V. Tutarinov v Deň víťazstva Potvrdenie o  tom, že V. Tutarinov bol so svojou sestrou Nellou a matkou Elizabetou Šiškinovou v Štutgartskom fašistickom koncentračnom tábore, vydané v roku 1994, Moskva
Autorky filmu (Líšková, Hlaváčová), pamätník (Veselá), odfotené u pani Veselej, 20.10.2013 Európsky učiteľ jazykov roka 2006
Čestný titul- Zaslúžilá učiteľka, marec 1988 Cena GYMI 2001
Cena primátora mesta Žiar nad Hronom, august 2006 Pamätný list Nelli Veselej, august 1999
Európsky učiteľ jazykov roka 2006 Popravisko v Sachsenhausene, ktoré videla aj Nelli v roku 1943.
V tomto masovom hrobe je pochovaných 636 ruských väzňov, medzi nimi 32 detí. Fotografia pochádza z koncentračného tábora Grobsachsenheim. Bola odfotená približne v roku 1944.