Rozfúkané spomienky…

Volám sa Eliška Katinová a mám 17 rokov. Do súťaže príbeh 20. Storočia som sa zapojila z dôvodu, že súťaž ma zaujala svojou tematikou a taktiež ma k sebe lákalo dozvedieť sa niečo z histórie, ktorá je fascinujúca, zaujímavá a, bohužiaľ, mne dosť vzdialená. Príbeh, ktorý Vám prerozprávam mi povedala moja pani suseda Oľga Nociarová, ktorá mne, ale aj vám dovolila načrieť do jej spomienok a zažiť svoj príbeh aspoň prostredníctvom rozprávania. Príbeh sa začína v malom mestečku, detstvom pamätníčky, keď ako malá žila so svojimi rodičmi v štátnom byte. Počas nemeckého ostreľovania bola rodina nútená presťahovať sa do malebnej dedinky ku starým rodičom v blízkosti Svätého Kríža, vzdialenej vyše 100 kilometrov od jej rodného mesta. V malom domčeku na okraji lesa sa v dvoch izbách tiesnilo sedem ľudí, ktorí očakávali prechod frontu. Aj napriek vojne prežila so svojou rodinou dobré detstvo. Vlastniť dobytok a dostatok zásob bolo v týchto časoch, pre rodiny veľmi veľká vzácnosť. Ich starí rodičia mali to šťastie a preto si mohli dovoliť uživiť toľko detí i dospelých. Keď cez dedinu prechádzali vojská Wehrmachtu, rodiny ukrývali zo strachu svoje deti do pivnice. V tom istom roku, pár mesiacov pred vypuknutím Slovenského Národného Povstania, sa jej strýkovi narodili dvojičky. V rovnakom čase malá Oľga ochorela na ťažký zápal pľúc, na ktorý sa liečila dlhú dobu. Jej otec vzal svoju malú a jedinú dcéru na vyšetrenie k ruskému lekárovi. Ten ju vyšetril a predpísal jej lieky. Keďže nemocnice boli plné ranených vojakov, Oľga bola nútená liečiť sa v domácom prostredí – na kamennej peci. S príchodom Veľkej noci do dediny zavítali ruskí vojaci. Ľudové tradície aspoň na malú chvíľu vytrhli ľudí z útrap, ktoré prinášala vojna. Aspoň kúsok tohto dňa sa niesol v slávnostnom duchu. V tej istý večer totiž do dediny, vtrhli z hôr partizáni. Ich návšteva už taká priateľská nebola, pretože rabovali, aby si zabezpečili obživu. Z domu Štroffekovcov sa pokúsili ukradnúť z maštale kravu. Spozorovala to našťastie jej teta, ktorá okamžite s dvojčatami vybehla z domu a zahlásila: „Keď si beriete kravu, berte si aj tieto deti!“ Partizáni sa uľútostili a kravu rodine nechali. Vráťme sa, ale k malej Oľge, ktorej zápal pľúc stále neustupoval. Rodina bola okrem vojny zmáraná aj beznádejou a strachom o ich jedinú dcéru. Otec malej Oľgy sa odvážil na ďalší dôležitý čin, vydal sa do nemeckého tábora, aby medzi Nemcami našiel doktora, pretože on jediný bol symbolom nádeje pre jeho chorú dcéru.

Keď ho môj otec konečne našiel, spolu sa vydali k nám domov, kde som zmáraná horúčkami, ležala na murovanej peci, ktorá znamenala zdroj tepla v našej izbe. Lekár sa na mňa pozrel a povedal: Vyzliecť dohola a postaviť na stôl! Doteraz si pamätám ako som v tej chladnej izbe stála nahá na stole a doktor ma počúval. Potom si od mojich rodičov vyžiadal, aby mu ukázali lieky, ktoré som užíva. Doktor povedal, že lieky sú vhodné, ale treba zdvojnásobiť dávku. Po nekonečne dlhých dvoch mesiacoch som sa konečne vyliečila z ťažkého zápalu pľúc. Táto udalosť ma poznačila na celý život, pretože môj imunitný systém odvtedy ostal oslabený. Vojna skončila v období, počas ktorého som ja dovŕšila 5 rok svojho života a s mojou mamičkou a oteckom sme sa mohli konečne znova presťahovať do nášho starého štátneho bytu. Keď sme sa však vrátili do Serede, zažili sme šok. Dvere boli nasilu vylomené a z bytu na nás zívala prázdnota. Náš byt bol vykradnutý. Nikto zo susedstva však nevedel, čo sa stalo a kto za týmto činom stojí, takže sme boli nútení začať žiť odznova.

Po ukončení vojny sme však aj tak trpeli, pretože bol nedostatok potravín a šatstva, dostávali sme lístky od štátu, ktoré sa volali body. Spomínam si na to, ako sme s mamičkou chodili do obchodu a tam predavačka odtrhla lístok a podľa toho nám doslova navážili šatstvo a potravín sme mohli kúpiť tiež len toľko, koľko bolo dovolené od štátu. My študenti sme boli vedení v uznávaniu jednej strany – komunistov. Ako študentka som zažila silný stalinizmus. Na slovenskom jazyku sme museli písať slohy o Stalinovi, učiť sa piesne o ňom. Vtedy bol rok 1956. Keď som doštudovala pedagogickú školu stala som sa učiteľkou. My ako učiteľky sme nesmeli chodiť do kostola a nebola sloboda vierovyznania. V týchto časoch boli uznávané len deti robotníckej triedy. Súkromné podniky boli zoštátnené, kravy, ktoré vlastnili rodiny, zobrali štátni zamestnanci do družstva, pôda tie pripadala družstvu. Dane pre štát sa odvádzali podľa toho, koľko mala rodina dobytka a sliepok. Keď sa konali zabíjačky, musela rodina odvádzať krupón- koža z prasaťa.

Oľga spomína, že počas týchto čias nebolo tak zle, hoci bola bieda. Všetci však boli vedení k tomu, aby vychvaľovali komunistickú stranu a všetci mali prácu a strechu nad hlavou. Vo všeobecnosti platilo heslo: „Kto nepracuje, nech neje!“ Na rozdiel od dnešnej doby, nebola sloboda tlače, vyznania a viery, preto si ľudia hovorili názory len v úzkom kruhu rodiny. Verejne bola oslavovaná láska k ZSSR a Sociálnemu táboru.

1.Mája všetci museli chodiť oslavovať sviatok práce a v školách o tomto sviatku písať slohy. 9. mája sa každoročne konal Lampiónový sprievod, na ktorom sa museli všetci zúčastniť.

Pred Nežnou revolúciou sa začala v mestách hromadiť nenávisť voči Rusom. Obyvatelia si nakupovali zásoby, pretože vo vzduchu niečo viselo. V roku 1968 Alexander Dubček chcel oslobodiť Československú socialistickú republiku od ruskej nadvlády, ibaže to sa mu nepodarilo, pretože na naše územie boli poslané vojská varšavskej zmluvy. Československá socialistická republika bola napadnutá a vojská sídlili na našom území 30 rokov. V roku 1969 sa na protest proti ruskej okupácií a okupácií vojskami varšavskej zmluvy upálil český študent Ján Palach. O 20 rokov na to , sa študenti rozhodli, že si Jána Palacha, napriek zákazu uctia. Polícia demonštrujúcich študentov rozháňala, ale demonštranti boli v prevahe, pretože k študentom sa pridali herci, robotníci a inteligencia. Komunistická strana potom konečne odstúpila.

Druhá spomienka, ktorá zasiahla do môjho života sa stala v marci v roku 1988 počas sviečkovej manifestácie v Bratislave. Môj syn cestoval na vojnu do Horažďovíc spolu s priateľom Jánom. Keďže mali cestu cez Bratislavu, povedali si, že sa tam zastavia a navštívia svojho starého priateľa Romana, ktorý bol na internáte. Nešťastnou náhodou sa ocitli na námestí, kde protestantov rozháňala polícia vodnými delami. Môj syn s priateľmi boli delami zasiahnutí a verejná bezpečnosť ich zatkla a celú noc vypočúvala. Priatelia museli dlho vysvetľovať, že sa na osudnom námestí ocitli nešťastnou náhodou.

Tento príbeh poukazuje na koniec vojny a povojnové obdobie až po Nežnú revolúciu, ktorá od základov zmenila náš systém vlády. Spomienky vyrozprávala Oľga Nociarová, nahrala a spracovala Eliška Katinová a Samuel Šouc.

Galerie
Dobová medaila z rokov 1944 - 1964 Dobová vystavba hotelu Luna ( mesto Žiar nad Hronom)
 Slovenský Zväz Žien, ktorý v meste Žiar nad Hronom, na ulici M.R.Štefánika oslavuje 1. a 9. máj.