Materské znamienko

História nám niekedy napíše neuveriteľné príbehy, príbehy obyčajných ľudí s neobyčajným osudom. Jedným z nich je aj príbeh pani Evansonovej, ktorú sme spoznali na školskej besede a jej osud sa nám zdal smutný a hodný zaznamenania pre budúce generácie. Nejde o strhujúce zážitky plné neočakávaných zvratov, ale o dojímavý príbeh jednej rodiny, ženy a dvoch dcér, ktoré si museli zvyknúť na život bez manžela a otca. A prečo? Nie preto, že by ich dobrovoľne opustil, ale preto, lebo im ho niekto vzal. Vzal bez rozlúčky, bez vysvetlenia. Nebola to choroba a smrť, ale režim a ľudia, ktorí ho spoluvytvárali a to je oveľa horšie. So smrťou sa dá, hoci ťažko, vyrovnať. Ale aspoň sa dá spomínať pri hrobe svojho blízkeho, zapáliť mu sviečku a porozprávať sa s ním na mieste posledného odpočinku. Nevedieť však, kde váš otec leží a kde odpočíva jeho duša ani po vyše 70 rokoch je pre nás neuveriteľné a tragické. V akom režime, v akom systéme bolo toto možné?

Pani Evansonová začína svoj príbeh vysvetlením jej pôvodu, ktorý je sám osebe zaujímavý. Prevažne má ruské korene. Jej mama sa narodila na Ukrajine (vtedy ZSSR) v manželstve slovenského zajatca z 1.sv.vojny, ktorý zostal po vojne bývať na Ukrajine, zamestnal sa v rodine kulaka a oženil sa s dcérou majiteľa statku. V 30-tych rokoch 20.storočia odišli z Ruska do ČSR na Slovensko z dôvodu násilia voči kulakom počas kolektivizácie. Usadili sa vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici, v rodine starého otca. Bola to rodina početná a nie moc bohatá. Ťažko sa pretĺkali žiovotom. Mama pani Evansonovej (narodená v roku 1922) mala len základné vzdelanie a musela si nájsť prácu. Podarilo sa jej dostať do služby v ruskej rodine v Banskej Štiavnici. Tu sa spoznala s otcom pani Nadi, ktorý tiež pochádzal z Ruska zo Sankt Peterburgu. Volal sa Alexander Pavlovič Vozjanov (narodený v roku 1904). Dostal sa do ČSR už ako 15 ročný po nástupe boľševikov k moci, nakoľko pochádzal z rodiny lekára – teda vtedy označovanej skupiny nepriateľov režimu. Študoval v Příbramy na Banskej akadémii. Po skončení štúdia odišiel pracovať do banského mesta Banskej Štiavnice na Slovensko. Tu spoznal mamu pani Evansonovej, ktorá mala vtedy 21 rokov. Sobáš uzavreli v roku 1941. O rok neskôr sa narodila pani Evansonová a v roku 1943 druhá dcéra Líza. Udalosti sa však nabrali rýchly spád po 2.svetovej vojne. Mohli by sme sa domnievať, že už nič horšie ľudia nemohli zažiť. Prežili vojnu, prišiel vytúžený mier, sloboda. Muži sa vracali z vojny… Pre niektorých však útrapy len začali. Aj pre malú Nadeždu. V roku 1945 prišli do domu Vozjanských cudzí muži, ktorí zobrali otca Nadeždy od rodiny. Vraj len na pár dní, ako tlmočníka. Až po dlhých rokoch sa dozvedela, že otca zobralo NKVD ako vedca, banského inžiniera zrejme na Kamčatku, alebo Čukotku? Dodnes nevie presne kam. Spolu s ním zobrali ďalších troch mužov – ruských inžinierov. Neskôr sa ich manželky dozvedeli, že ich udal tiež „priateľ“ , Rus, ktorý bol fotograf, a tak si zachránil svoju kožu. Jediný list od otca im prišiel krátko po odvlečení. Je písaný v azbuke a až neuveriteľne pozitívne opisuje otec pani Evansonovej svoj pobyt nevedno kde. To kde to je, sa tam však nedočítame. Až máme pocit, že ten list zrejme písal s niekým, kto mu stál za chrbtom. Po troch rokoch už bez absolútneho kontaktu, keď nepomohli ani organizácie ako Červený kríž či Červený polmesiac, bol vyhlásený otec pani Evansonovej za mŕtveho. Vtedy začal vyplácať štát rodine symbolický vdovský a sirotský dôchodok, no ťarcha uživiť dve malé deti ležala na mame dievčat a pomáhali im starí rodičia, u ktorých bývali vo Svätom Antone. Pani Naďa študovala v Banskej Štiavnici a neustále ju prenasledoval sen, ako sa jej otec vráti, ako ho stretne na železničnej stanici a ako ju ihneď spozná podľa materského znamienka nad hornou perou, ktoré mali takmer rovnaké. Aké naivné a zároveň krásne sny mladého dospievajúceho dievčaťa. Nikdy sa nenaplnili. Zostali len snom. Jej mama bola mladá a neskúsená, prežívala to všetko veľmi bolestne. Mala len 23 rokov. Nikdy sa vraj nevyrovnala so svojím osudom… Nadežda však musela ísť ďalej. Nasledovalo štúdium na Potravinárskej priemyslovke v Banskej Štiavnici a po jej skončení hľadanie práce. Prvou zastávkou bola Nitra, kde sa učila žiť samostatne, snažila sa zapadnúť do spoločnosti, učila sa mestskému životu. Neskôr odišla do Bratislavy. Zapísala sa opäť na štúdium a pracovala v Slovnafte. Pomáhala všemožne mame a užívala si život ako ona nazvala „hapyendový“. Vydávala sa až ako 42 ročná. Zobrala si muža severského pôvodu, o čom napovedá aj jej priezvisko – Evansonová. Majú spolu jedného syna.

Po roku 1989 sa potvrdili slová spoločníka pána Piskuňa z roku 1958, že štyria muži boli odvlečení z Banskej Štiavnice do Ruska. Potvrdzujú to archívy Ústavu pamäti národa v Bratislave. Pani Evansonová dodnes aktívne pôsobí v Asociácii násilne odvlečených ľudí, je stále plná energie, vníma dianie okolo seba, snaží sa, aby sa na tragické osudy nezabudlo, a aby tie obete, ktoré aj ona so svojou rodinou priniesla neboli zbytočné. Jediné čo po otcovi má je zopár fotografií, ktoré chráni ako oko v hlave a materské znamienko, ktoré jej ho pripomína. Je rada, že sa dožila čias, keď môže hovoriť o týchto rokoch, plných ponižovania, klamstiev a neprávostí, ktoré sa tu diali. A tiež toho, že nemusí klamať, že otca zobrali Nemci.