Príbeh partizána z Richtárovej

Keď som sa nedostal na gymnázium, mal som to šťastie, že som sa dostal do prvého ročníka vojenskej hudobnej školy v Banskej Bystrici, kde som aj narukoval v roku 1942. V 43. roku vojská nášho pešieho pluku 3, ktorému velil plukovník Markus, neskôr generál Michal Širica, museli sme absolvovať streľby a výcvik na Oremovom Laze. Odtiaľ všetky jednotky odchádzali na východný front. Na každej kasárni bol nápis „Alles für Ostenfront“. Tak sme vyprevádzali aj náš peší pluk v Pliešovciach. Na jeseň roku 1943 boli sme preložení k pešiemu pluku 3 do Zvolena. Keď vypuklo, SNP bol vyhlásený poplach v kasárňach. Všetci sme museli poklusom vybehnúť pred kasárne, kde nám veliteľ oznámil vypuknutie SNP – na Nemcov sa strieľa, s partizánmi sa vyjadnáva. Okamžite boli vydané rozkazy pre všetky jednotky. Keďže tam boli vojenské sklady, okamžite boli vojská vyzbrojované a vyslané na front SNP. Jednotka bola vyslaná konkrétne ku Strečnu, pluková hudba dostala za úlohu obranu kasáreň a hliadkovanie mesta a službu pri nepredvídaných udalostiach. Keďže som bol študent 2. ročníku, povedal veliteľ našej školy: „Vážení, vy ste študenti, pôjdete domov a keď vojna skončí, tak sa prihlásite, urobíte si skúšky, aby sa vám ročník započítal. Pod ľavú pazuchu noty a pod pravú nástroj a keď vojna skončí tak spravíte diferenciálne škúšky.“ Ako mladý som žil v osade Richtárová, ktorá bola veľmi bohatá na kovy. Som prišiel, v našom dome bol partizánsky štáb majora Morzoa. „Načo je tebe trumpa, flintovka je treba, bojovať budeš! Prišli z velkého ZSSR bojovať!“ Tak ma akože zajali a prikázali robiť spokju. Tak som robil spojku, lebo telefóny neboli a vojaci nestihli ani poľné linky naťahať. Spojkou som bol medzi obcou Špania Dolina a Piesky, Polkanová potom Turecká, Jelenec. Niekoľkokrát cez deň sa velitelia partizánskych skupín mohli dohodnúť na ucelenej akcii. No a raz som prišiel na Španiu Dolinu tiež ako spojka, stretol som sa zo službukonajúcim dôstojníkom Sitárom vo Zvolene a mi hovorí „Počúvaj nechceš s nami slúžiť? Urobíš si výcvik a zaradia ťa do našej roty, kde velím ja. Tuto čatár Maján ti bude veliteľ a ostaneš s nami“. Tak som teda ostal. Tak druhého vojaka poslali na miesto mňa, aby partizánom povedal,že som v poriadku a nastúpil som do Zvolena a že budem v jednotke Dolina v Španej Doline.

Tak som absolvoval dvojtýždenný výcvik ako strelec ľahkého guľometu. Bol je taký starý objekt šachty nad Špaňou Dolinou, kde sme chodili na streľby terče, odhadovanie vzdialenosti. Aby ste vedeli rýchlo vymeniť hlaveň, lebo po vystrelení jedného zásobníka sa hlaveň zohriala, musela vymeniť druhá. Tak sme mali nacvičené strieľať krátkymi dávkami. No a keďže sme boli mladí, tak nám hneď spravili aj mínerský výcvik. Podmínovať objekty, koľajnice, mosty, vypočítať množstvo výbušnín, aby bol objekt zničený. Používali sme na to strelivo astralit 1, astralit 2, dynamit 1/2, ekrazit, rôzne výbušniny, anglickú zápalnicu a bleskovicu. A teraz bolo dôležité, koľko sme mali rozložiť dynamitu a urobiť uzly, aby nám to naraz buchlo. Po absolvovaní tohto výcviku sme museli každý pred veliteľom Pristachom predviesť naše zručnosti. Boli sme zaradení do jednotky a boli sme nasadení k Veľkým Beliciam. Ešte sme ani nezaujali naše palebné postavenia, ale Nemci mali dobré pozorovateľne a hneď na nás spustili mínovú paľbu. Tak sme zaujali pozície, využili sme terén. Zákopy tam neboli žiadne, tak si viete predstaviť naše veľké straty a ranených. Boli sme stiahnutí späť do Španej Doliny, kde sa regrutovali ďalší partizáni do našich radov. Po doplnení nás dali na Veľké Pole. Mali sme tam veľa problémov, tak nás museli stiahnuť naspäť. A nasadili nás na Turiec, kde nám robila pravé krídlo letecká škola s Banskej Bystrice s dvoma čatami. Aj oni mali veľké straty, lebo nemali peší výcvik, veľa ich padlo. No nemecky hovoriaci obyvatelia osád Horná a Dolná Štubňa informovali nemecké vojská o našich pozíciách. Dokonca aj zo stromov na nás strieľali gardisti. 14. októbra 1944 v popoludňajších hodinách začali Nemci mínometnú paľbu na naše pozície. Predtým ako mala prísť pechota, odhadovali vzdialenosti a začali 5-10 minútovú mínometnú a guľometnú paľbu. A tak sme svoje pozície museli niekoľkokrát meniť, lebo vždy vedeli, kde sa nachádzame. Tiež využívali vozidlá typu Hakel, boli to pancierové autá. Vedľa mňa stál jeden môj kamarát, povedal som mu: ,,Ámos už to začali, zaľahni!“ V tom padla mína pred naše zákopy, on dostal 12 zásahov, od hlavy po päty. Nám dvoch zabilo a štyria sme boli ťažko ranení. Ja som týždeň nepočul, myslel som, že budem do konca života hluchý, zachraňovali ma spolubojovníci z vedľajšieho zákopu – Malachovci. Odtiahli na obväzište, našťastie tam bola aj sanitka, ktorá nás hneď odviezla do Banskej Bystrice. Mňa operoval primár Peterej. Pod oknom operačnej sály bolo mnoho rúk, nôh ktoré odobrali chirurgovia vojakom, ktorým sa nedá pomôcť. Kým som sa zobudil z narkózy, vybrali mi päť črepov. Doktorka mi nosila mlieko, ktoré som nemohol prežrieť. Lebo sme tri dni nič nedostali. Ani jesť ani piť. Pretože na chirurgii nebolo miesto, tak nás prevážali do lazaretu. Operovalo sa vo dne i v noci. Tam som bol do 22. októbra. Potom ma previezli do Španej Doliny, kde nás opatrovala naša doktorka Neumannová. Zo Španej Doliny sme sa evakuovali 27. októbra na Jelenskú Skalu. Ešte ten deň Nemci intenzívne bombardovali Staré Hory. V popoludňajších hodinách začali bombardovať zo Šťukami Donovaly. Zničili tam veľa vojenského materiálu a zabili veľa ľudí. My sme potom evakuovali Jelenskú skalu, kde si naše jednotky spravili zemlianky. Po siedmych dňoch ma vyhlásili za boja schopného. Potom sme sa pripojili k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej veliteľom bol major Morozov. Mali sme úlohu zastaviť pohyb Nemcov medzi BB a Ružomberkom. Robili sme zátarasy, prepady, aby ani noha Nemca neprešla. Došlo k viacerým prestrelkám, pretože aj Nemci mali za úlohu dostať sa cez nás. Neďaleko nášho bunkra mal stanovisko slobodný vysielač BB, ktorý dostával správy z Kyjeva a tlačil časopis Mor Ho! Vydali 30 čísel po tisíc výtlačkov. Bol to jediný zdroj informácií pre vojská a partizánov, ktorí boli prenasledovaní o tom aký je na fronte stav. Vedľa nášho bunkra malo stanovisko Frontové divadlo pod vedením Andreja Bagara. Keď sme išli okolo divadla, tak Andrej vždy niečo zarecitoval. Rusi mali prísť za tri dni, ale prišli až za šesť mesiacov. Jedno prekvapenie prišlo keď hliadka majora Morozova chytila lyžiara nad Španiou Dolinou. Ten pri výsluchu priznal, že je učiteľ a že ho poslalo okresné veliteľstvo Hlinkovej Gardy z BB. Mal za úlohu prejsť krížom Partizánskou republikou a zistiť sily, zoskupenie a výzbroj partizánov. Povedal, že Nemci chystajú 2. februára na Hromnice prísť spáliť Staré Hory a Veľký Grún s priľahlými dedinami: Richtárova, Staré Hory, Turecká, aby spriechodnili cestu ustupujúcim vojskám na Horehroní. 14. marca bo oslobodený Zvolen. Rumunská a sovietska armáda bojovala na predmestí v BB a vojská ukrajinského frontu už boli takmer pred BB. Na Hromnice bol vyhlásený poplach o 7. hodine a všetky oddiely Morozova zaujali pozície poniže starej píly, kde pred 9 hod. prechádzalo trestné komando SS aby, vypálili Staré Hory. Mali zbrane, samopaly, pušky v rukách niesli kanistre so zápalnou tekutinou a niektorí ešte niesli protipancierové päste. Keď Nemci vyšli na most, začali po nás strieľať. 55 členov SS zostalo tam a 7 sme odviedli na výsluch v našom dome na Richtárovej. No ale odplata Nemcov bola strašná. 18 marca vypálili Baláže, Kalište, Richtárovu, Španiu Dolinu. Všade zapaľovali a plienili. Náš dom zhorel tiež, pretože tam bol partizánsky štáb. Aj mamu chceli spáliť s mojím bratom Ivanom, no v poslednej chvíli ich zachránila pani učiteľka Makovníková. 19 marca sme sa zdržiavali na chate Jelenská skala, kde veliteľ Morzo prehlásil „Vojaci odchádzame cez front naproti červenej armáde“. Cestou sme stretávali plačúcich ľudí, ktorí chceli od nás pomoc. My sme ale nemohli, pretože sme mali rozkaz opustiť hory. Keď sme na poludnie prišli na Kalište, už bolo vyhorené. Odtiaľ sme šli na Donovaly, kde sa nás sústredilo 3000. Na Donovaloch nás rozdelili po jednotkách. Ráno bolo sústredenie na somárskej lúke, kde nám veliteľ povedal „Pôjdeme smerom na Korytnicu a budeme pokračovať“. Tak sme zišli do Korytnickej doliny. 40-členná hliadka bola vyzbrojená guľometmi a ostatné jednotky sme išli za nimi. Nemohli sme ísť do Liptovskej Osady, tú držali Nemci. Nechceli sme vyvolať prestrelku, aby nevypálili obec, a tak sme sa usadili v Liptovskej Lužnej. Tú mali na druhý deň podľa občanov obsadiť Nemci. Tak ráno o štvrtej bol budíček a išli sme cez kopec Prevalec do najbližšej obce. Do obce sme dorazili na obed, kde bola hodinová prestávka, potom sme išli cez kopec Chabranec do Jasenskej Doliny. Keď sme tam prišli, bola už tma a veľká víchrica, tak sme sa museli jeden druhého držať jeden druhého, aby nás neodfúklo. Na pažbách sme sa zviezli dole do Jesenskej doliny. V doline umiestnili ranených do maštale a my ostatní sme prečkali noc pod stromami. Bola zima a veľmi ťažko sa nám rozhárali ohne. Zrazu sme počuli lietadlá. Dostali sme rozkaz pripraviť sa na paľbu a zahasiť ohne. Čakali sme výsadok, ale nič sa neudialo. Do rána už nikto nespal, pretože sme čakali ďalšie prekvapenie. Ráno sme pokračovali cez Jasenské pole, kde sme prišli na poludnie a môj kamarát, ktorý bol už veľmi unavený sa chcel oprieť o zbraň a samopal sa mu odistil. Celú dávku dostal do hlavy, už sme mu nedokázali pomôcť. Tak sme ho pochovali iba do snehu. Išli sme ďalej a došli sme na pole, bolo to mínové pole. Bolo tam veľa mŕtvych vojakov. Tak sme museli ísť jeden za druhým ako húsky. Došli sme na Veľkú Lúku a tam nám už gratulovali ruskí vojaci, už sme za frontom.

Po prejdení frontom boli pridelení k armáde generála Svobodu.

Galerie
Kolóna vozidiel povstaleckej armády v obci Staré Hory. Koniec októbra 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Partizánska hlliadka v Richtárovej, december 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Andrej Bagar - Staré Hory. Október 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Andrej Vandlík - Staré Hory. November 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Stavba 5.oddielu. Začiatok novembra 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Staré Hory, prechod zajatých nemeckých vojakov. Koniec októbra 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Partizánsky bunker pod Jelenskou skalou, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely B.Bystrica - mobilizácia 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Staré hory za SNP, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Kalište pred vypálením, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Pri ceste na Sliačanoch zostali odstavené vozidlá Práporu ÚV Vojtech, vľavo pri ceste je Lt vz.38 a vpravo Tatra 27, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Vraky áut a vozov lemovali cesty smerujúce do hôr po ústupe povstalcov a civilného obyvateľstva pred nemeckými vojskami 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Mobilizačná vyhláška, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica Propagačné odd.1.čs.part.brig.J.V.Stalina, ktoré vydávalo časopis Československý partizán, Staré Hory, október 1944, prvá zľava Edita Fodorová - Drexlerová, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
stup prísl.part.odd.Pomstiteľ z Richtárovej cez Korytnicu, Lipt.Lužnú do Mýta pod Ďumbierom, kde sa spojili so Soviet.armádou, marec 1945, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Oddiel Pomstiteľ - partizáni Morozova spod Jelenskej skaly 1944, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Prísl.part.odd.Pomstiteľ v Richtárovej, Staré Hory, janurár 1945, zprava Janko Mikuš, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Prísl.part.odd.Pomstiteľ v Richtárovej, Staré Hory, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Hliadka partizánskeho odd.Pomstiteľ v Richtarovej, Staré Hory, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely Horný Jelenec, pamätník SNP, zdroj: Múzeum SNP B.Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Doma u pána Strmeňa, 18.2.2016, Banská Bystrica Rozhovor s pánom Strmeňom, 8.2.2016
Kalište

Na úpätí južných svahov Nízkych Tatier leží mlčanlivé svedectvo hrôz–osada Kalište. Teda stopy po osade. Po vypuknutí SNP, už 10.9.1944, vytvárajú obyvatelia RNV a začínajú organizovať pomoc povstalcom. V oblasti osady pôsobila od decembra 1944 aj časť partizánskeho oddielu Pomstiteľ, ktorému velil mjr. Morozov. Jeho základ tvorila 22-členná sovietsko-československá partizánska skupina Vernyje. Ráno 18. 3 1945 Nemci vošli do obce v počte asi 300 mužov. Obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá ako jediná bola pre vysoký sneh schodná. Nacisti uskutočnili beštiálne vraždenie. Výsledkom ich činnosti bol fakt, že osada bola zmenená na zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. 58 rodín tam žilo v stiesnených podmienkach ďalej, a to v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Po oslobodení ďalší pobyt v obci už nebol možný. Obytné domy pre obyvateľov Kališťa boli vybudované na sídlisku Fončorda v B. Bystrici. Zdroj:http://www.muzeum.sk

Kalište v súčasnosti Kalište v súčasnosti
Kalište v súčasnosti Kalište v súčasnosti
Kalište v súčasnosti Kalište v súčasnosti
Kalište v súčasnosti Kalište v súčasnosti
Kalište pred vypálením, zdroj: Múzeum SNP Banská Bystrica, autor: Dr. Ivan Székely
Příběh místa

Na Hromnice bol vyhlásený poplach o 7. hodine a všetky oddiely Morozova zaujali pozície poniže starej píly, kde pred 9 hod. prechádzalo trestné komando SS aby, vypálili Staré Hory. Mali zbrane, samopaly, pušky v rukách niesli kanistre so zápalnou tekutinou a niektorí ešte niesli protipancierové päste. Keď Nemci vyšli na most, začali po nás strieľať. 55 členov SS zostalo tam a 7 sme odviedli na výsluch v našom dome na Richtárovej. No ale odplata Nemcov bola strašná. 18 marca vypálili Baláže, Kalište, Richtárovu, Španiu Dolinu. Všade zapaľovali a plienili. Náš dom zhorel tiež, pretože tam bol partizánsky štáb. Aj mamu chceli spáliť s mojím bratom Ivanom, no v poslednej chvíli ich zachránila pani učiteľka Makovníková. 19 marca sme sa zdržiavali na chate Jelenská skala, kde veliteľ Morzo prehlásil „Vojaci odchádzame cez front naproti červenej armáde“. Cestou sme stretávali plačúcich ľudí, ktorí chceli od nás pomoc. My sme ale nemohli, pretože sme mali rozkaz opustiť hory. Keď sme na poludnie prišli na Kalište, už bolo vyhorené.