Vojnové peripetie mladého Žilinčana

Pán František Marek sa narodil 4. 1. 1920 v Košiciach, ale dušou je Žilinčan. V Žiline býval so svojou rodinou na Framborskej ulici. Vychodil päť tried židovskej školy a neskôr absolvoval ďalšie štyri ročníky v meštianke. Svoje vzdelanie si doplnil na Elektrotechnickej škole v Bratislave. V roku 1939 vypukla II. svetová vojna. O rok neskôr mal pán Marek 20 rokov a vzťahovala sa naňho branná povinnosť. Keďže v tomto čase študoval, dostal  dvojročný odklad. V roku 1942 však musel narukovať do autopráporu 1 v Nitre, kde absolvoval vojenský výcvik. Bol preškolený na proviantného účtovníka a s celým práporom bol v lete 1943 vyslaný na východný front do mesta Minsk, kde už boli slovenskí vojaci Zaisťovacej divízie. Pamätá si, ako počas cesty videl povešaných ľudí na stromoch, keď vlakom prechádzal cez hranice v Brest – Litovsku. Nebožtíci tu mali slúžiť na odstrašovanie. Pri každom popravenom človeku bola aj tabuľka so slovami ako: komisár, partizán, Jude alebo len Dávidova hviezda.

V Minsku ako proviantný účtovník mal o trochu voľnejší režim na rozdiel od frontových vojakov. Chlapi sa na východnom fronte veľmi rýchlo adaptovali, rečovo a hlavne mentálne, keďže Rusi i Slováci patria k rovnakej etnickej skupine. Nadväzovali kontakty s domácim obyvateľstvom, čo sa nepáčilo nemeckému veleniu. Pán Marek bol svedkom incidentu, pri ktorom jeden Slovák spáchal samovraždu, pretože sa Nemci dozvedeli, že sa stretával s bieloruskou dievčinou. Spomína tiež na veľkú bezohľadnosť Nemcov voči domácemu obyvateľstvu. Vojaci prišli do dedín, ktoré zapálili a nebrali ohľad na deti, ženy či nevinných ľudí. Z dôvodu častých dezercií bola slovenská Zaisťovacia divízia prehlásená za nespoľahlivú a v novembri 1943 prevelená do Talianska.

Z Minska cestovali v nákladných vagónoch cez Varšavu, Mníchov, Linz, Brenner  do mestečka Imola. Tu sa stali členmi technickej brigády a robili len pomocné práce, ako kopanie zákopov, stráženie nemeckých skladov, zásobovanie. Z Imoly boli v januári 1944 presunutí do obce Patrica situovanej v blízkosti Monte Cassina. Pán František Marek a jeho ďalší kamaráti (Jano Filip, Jozef Rozbora, Július Novoroľník, Ján Blažo) dňa 7.2.1944 ušli do Ríma k partizánom. Zobrali  so sebou potraviny a 3000 cigariet Detva. Po príchode do mesta sa spojili s partizánmi a boli dočasne umiestnení do katakomb Santa Priscilla.  Tu sa stretli s miestnym partizánskym veliteľom Máriom. Ten ich ubytoval v byte na ulici San Angelo v Ríme. Od Mária aj dostávali úlohy, ktoré mali splniť. Napr. pán Marek roznášal falošné legitimácie,  umožňujúce voľný pohyb v meste v čase stanného práva. Ostatní vykonávali sabotážnu činnosť, zmocňovali sa proviantných skladov a zásobovali partizánske jednotky. Nemohli si dovoliť ostať na jednom mieste príliš dlho, a preto boli z bytu presunutí do kostola Santa Croce, kde sa schovávali za hlavným oltárom. V miestnosti bolo len jedno malé okno. Dostávali jesť iba listy z burgyne alebo z cvikle, kúsok chleba a ráno malú kanvicu kávy. Po krátkej dobe boli premiestnení do budovy blízko nádražia. Tu vystupoval pán Marek  ako „terente Bruno-poručík Bruno“, ako to bolo uvedené na dverách bytu. Raz sa u nich zastavila návšteva, niekoľko mužov a žena. Aké bolo ich prekvapenie, keď im neskôr Mário povedal, že tá žena bola nemecká špiónka. Preto sa pán Marek spolu s Máriom vydali do Vatikánu, kde chceli skupine zabezpečiť nové ubytovanie. Tu ich už očakával páter, ktorý sa poznal s Máriom. Za farnosťou sa nachádzala záhrada so skleníkmi, kde skupinka mala dočasne pracovať a zároveň sa ukrývať. Po návrate z Vatikánu zistili, že ich skupina bola zaistená. František Marek spolu s partizánskym veliteľom odišli do bytu na ulici San Angelo, kde sa ukrývali asi týždeň. Nemali vôbec tušenia, čo sa stalo s ďalšími štyrmi vojakmi, ktorí zostali v byte. Jedno ráno im niekto zazvonil na dvere. Mário išiel k dverám, pozrel sa cez priezor, klapku spustil a vrátil sa k predchádzajúcej činnosti. Za niekoľko okamihov bolo počuť opätovné zvonenie. Tentokrát Mário požiadal pána Mareka o otvorenie dverí. Keď ich otvoril, uvidel štyroch príslušníkov nemeckej poľnej polície. Medzi tým Mário ušiel cez otvorené okno. Pána Mareka odviedli do neznámej pivnice, kde po pár dňoch došlo k výsluchu. Ako sa neskôr dozvedel, bolo to na nemeckom veľvyslanectve. Po týždni bol odovzdaný slovenskému poľnému žandárstvu. Odviedli ho naspäť do Patrice, kde bol uväznený na samotke. Tu bol poľným prokurátorom jeho bratranec, JUDr. Ondrej Marek. A to mu zachránilo život.

S postupom spojeneckých vojsk v Taliansku sa muselo sťahovať slovenské veliteľstvo viac na sever. Dostali sa do Cappadolcie, kde bol pán Marek zavretý na samotke. Budova väznice bola zadnou stranou orientovaná v zráze. Ďalší siedmi spoluväzni sa nachádzali v pivniciach. Tí pomocou príborov vyhlbovali jamky do steny z tufu  a v nestrážený moment sa im podarilo ujsť, no pána Mareka nechali v cele.

Spojenci boli každým dňom úspešnejší a protivníci sa museli neustále sťahovať smerom na sever. Nové stanovisko veliteľstva bolo v obci Mercatino Marecchia. Tu sa uskutočnilo 7. 7. 1944 aj súdne pojednávanie s Františkom Marekom a jeho spoločníkmi. Boli obvinení zo zbehnutia a sprenevery. Zásluhou známostí Ondreja Mareka neboli odsúdení na trest smrti. František dostal 2 roky zostreného väzenia a vedľajšie tresty, napr. stratu volebného práva na 3 roky. Veliteľ 2. technickej divízie plk. Imro im podpísal odklad výkonu trestu až do demobilizácie.

A tak pán Marek so slovenskou divíziou putoval ďalej. Tentokrát sa dostali do Fratta Polesine. Boli nútení ustupovať v noci, aby ich nespozorovali spojenecké letky. Tu sa pán Marek stal väzňom na slobode a bola mu znova zverená funkcia proviantného účtovníka. V okolí pôsobilo mnoho partizánov ako aj príslušníkov Čiernych košelí. Tak sa raz stalo, že partizáni prekvapili fašistov a zobrali im uniformy, niekoľko dní po tomto incidente sa do mesta doniesol zvuk streľby. Vojaci našli na zemi jedného fašistu, ktorý zomieral.  Nemci na odvetu odvliekli 45 dedinčanov. Títo ľudia boli následne popravení v susednej dedine. František Marek tu nadviazal kontakty s partizánmi, ktorým neskôr poskytoval zbrane. Z Fratta Polesine sa presťahovali do Rivalta sul Mincio, kde bol pamätník spolu so svojím dobrým kamarátom Štefanom Svrbíkom ubytovaný u pani Terézie. Do dediny prišiel spolu s transportom vojakov zo Slovenska muž menom Július Ficko, ktorý bol umiestnený do toho istého domu. Po zamestnaní chodili kamaráti do miestnej krčmy, ktorú navštevovali aj Nemci. Tí pánovi Marekovi pri víne  a za cigarety povedali, aká je situácia na fronte. Chodili sem aj Francúzi, ktorí tu však boli na nútených prácach. Július ovládal viacero rečí, takže pomohol pretlmočiť Františkove slová o stave na fronte. Po čase Július Ficko zmizol. Velenie sa presťahovalo do Corteolony, mesta vzdialeného asi 50 km od Milána. František a Štefan bývali u pekára Etoreho. Oproti bolo sídlo nemeckého spojovacieho veliteľstva. Raz sa neskoro v noci vracali naspäť z oslavy a všimli si pri dome oproti zaparkované čierne nemecké auto. Kamaráti klopali u pekára, aby im otvoril. Nemeckí vojaci zatiaľ podišli bližšie a na ich otázku: „Ktorý z vás je Marek?“ „ Ja,“ odpovedal pán František a odišiel s nimi. Ako sa dostali k autu, vojaci ho doň naložili a zabuchli dvere. Pamätá si, ako auto pristavilo pri veľkej železnej bráne, ktorú otvárala ozbrojená stráž. Bol to vstup do milánskej väznice San Vittore. Pri vyšetrovaní zistil, že Július Ficko ho udal ako špióna, keďže odovzdával správy od Nemcov Francúzom. Vo väznici strávil čas od 29. 1. do 9. 4. 1945.  Počas väzby bol viackrát vypočúvaný. Keďže mená a miesta, ktoré vyšetrovateľ predkladal, mu neboli známe, vycítil, že nemajú dostatok dôkazov. Asi po treťom výsluchu, kedy vyvracal dôkazy, bol veľmi zbitý. Konečne bol 9. 4. prepustený a vrátil sa naspäť do Corteolony. Tu sa dlho nezdržal a bol presunutý do oblasti Crema Cremona.

Situácia sa pre nemeckých vojakov výrazne zhoršovala a boli neustále nútení ustupovať na sever. Slovenskí vojaci začali otvorene spolupracovať s talianskym odbojom. Potvrdzuje to aj nasledujúca príhoda. Štáb dostal správu, že kolóna nemeckých áut ustupuje práve cez dedinu, v ktorej boli slovenskí vojaci. Spolu s partizánmi striehli pri miestnej krčme. Keď Nemci odstavili autá a vošli dnu, aby sa občerstvili, slovenskí vojaci s partizánmi obsadili celú autokolónu. Po skončení akcie veliteľ divízie, plukovník Kmicikievič zhromaždil slovenských vojakov do parku a prehlásil ich za 1. československú divíziu v Taliansku.

Neskôr odišlo nákladné auto po proviant do Milána. Pán Marek sa potreboval zviesť do mesta, lebo si chcel vybaviť potvrdenie o väznení v milánskom San Vittore. Pamätá si, ako s ďalšími vojakmi prechádzali cez jednu ulicu, na ktorej bol veľký zhluk ľudí. Na benzínovej stanici videli konštrukciu z trubiek, ale ešte nerozumeli, o čo sa jedná. Zrazu sa z davu dopredu predrala jedna staršia žena a 6-krát vystrelila. Po streľbe z plných pľúc zakričala: „To máš za mojich šesť synov, ktorí pre teba zomreli.“ V tomto momente sa začali ozývať hlasné výkriky ľudí, že spomínaná žena strieľa do Mussoliniho.

Po skončení vojny sa slovenskí vojaci z talianskeho územia presúvali smerom na Plzeň. Neskôr sa dostali do Malaciek, kde museli stráviť zopár týždňov v karanténe. Pán Marek následne v Nitre demobilizoval a  po svojom niekoľkoročnom vojnovom dobrodružstve sa mohol šťastlivo vrátiť domov, do Žiliny. Zamestnal sa, založil si rodinu a viackrát navštívil Taliansko ako bývalý príslušník talianskeho odboja.

 

František Marek

František Marek sa narodil v roku 1920 v Košiciach, ale vyrastal v Žiline. V roku 1943 bol vyslaný do Minska na východný front, kde pôsobil ako proviantný účtovník. Z dôvodu častých dezercií bola slovenská Zaisťovacia divízia prehlásená za nespoľahlivú a v novembri toho istého roku prevelená do Talianska. Počas pobytu v tejto krajine spolupracoval s viacerými partizánskymi skupinami. Ako zbeh a aktívny partizánsky spolupracovník sa nemohol zdržať príliš dlho na jednom mieste, preto často menil lokalitu svojho pobytu. Boli to napríklad katakomby Santa Priscilla či miestnosť za hlavným oltárom kostola Santa Croce v Ríme. Za útek k partizánom a spoluprácu s nimi bol viackrát uväznený. Trest si napríklad odpykával v milánskej väznici San Vittore. Pán František Marek sa stal svedkom popravy 45 rukojemníkov, ktorá mala slúžiť ako odplata za partizánske výpady proti fašistom. Neraz bol vážne ohrozený jeho vlastný život. Vďaka svojmu bratrancovi, poľnému prokurátorovi Ondrejovi Marekovi sa mu zakaždým podarilo uniknúť trestu smrti, ktorý by mu ako vojenskému zbehovi právom náležal. V Miláne, dňa 28. apríla 1945 videl na vlastné oči ako taliansky ľud vešia duce Benita Mussoliniho a jeho spolupracovníkov. Po ukončení vojny sa šťastlivo vrátil domov, do Žiliny. V súčasnosti sa teší vysokému veku a najmä dobrému zdraviu.

Galerie
Pán Marek v študentských rokoch s rodinou Slovesnký vojaci na východnom fronte  ( rok 1943 )
Presun Zaisťovacej divízie do Talianska ( november 1943 ) Slovesnkí vojaci v Patrice, Taliansko (1944)
Slovesnkí vojaci v Taliansku Kostol Santa Croce
Hlavný oltár kostola Santa Croce Slovenskí vojaci s partizánmi
Pán Marek v Mercantine ( s harmonikou ) Potvrdenie o chytení p. Mareka po zbehnutí od jednotky
Poprava Mussoliniho ( 28. 4. 1945 ) František Marek po skonšení vojny
Čestný partizánsky odznak patriaci p. Marekovi Pán František Marek so svojimi 2 dcérami a autorkou práce